Obidve strany priznali svoje limity a hodnoty i oprávnenosť pozície zastupovanej tou či onou stranou pred 470 rokmi. Dôvody rozdelenia sa v ekumenickom hnutí trvalo označujú skôr za politické ako teologické. Problémom je oddelený vývoj tradícií po 16. storočí, ktoré spoločenstvá od seba vzdialil a inštitucionálne "znovuzjednotenie" zrejme znemožnil.
Kresťanstvo - hlboké korene, rozvetvená koruna
Kresťanstvo však nikdy nebolo jednotné, už od počiatku malo v sebe postulát pluralizmu zakódované v jeruzalemskom prístupe Petrových a Jakubových obcí a Pavlovských spoločenstiev. Jestvovali kresťania zo židovstva hovoriaci aramejsky, kresťania z helenizmu, helenizovaní Židia z diaspory hovoriaci prevažne po grécky s pluralitou prístupov k interpretácii Biblie (alexandrijská a antiochijská škola...ako hlavne interpretačné strediská) i k liturgii. Všetko bolo v medziach veľmi pružného prístupu.
Zodpovedá tomu dnes možno Svetová rada cirkví (WCC) s jej federalistickým združením kresťanských cirkvi. Jej členmi sú všetky relevantné kresťanské cirkvi okrem rímskokatolíckej cirkvi, ktorá stále stelesňuje cez Vatikán myšlienku cézaropapizmu, všade inde aspoň teoreticky už opustenú. Politicky je preto pre rímskokatolícku cirkev neprijateľné reflektovať kontinuitu vývoja vlastnej teológie a odmietnuť vlastný teologický eklektický prístup k tradícii. Dnešné rímskokatolícke inštitúcie by po takejto reinterpretácii museli prejsť esenciálnymi zmenami, ktoré by istému vnímaniu sakramentalizmu v katolicizme mohli spôsobiť dosť veľkú a ireverzibilnú ranu. Túto zodpovednosť v rímskej cirkvi nikto na seba nechce zobrať.
Zodpovednosť či strach z kúzelníkov moci
Magické vnímanie náboženstva ako očistného mechanizmu zbavujúce človeka osobnej zodpovednosti, kde katechéza a učenie ustúpilo ritualizmu je veľmi rozšírené. Klerikalizmus kléru i pasívny klerikalizmus laikov, ktorý si svoj život viery nevedia predstaviť bez náboženských profesionálov je kruhom, z ktorého sa nedá vyjsť inak ako cez reformu. Reformácia načrtla jej smer. Životaschopný a legitímny.
Právo a povinnosť vlastnej cesty
Cesta k Bohu i jeho úcte je rôzna a každý človek môže hľadať a je i povinný nájsť taký spôsob života viery, ktorý ho privedie k zodpovednému a zrelému postoju vo vzťahu k svetu a k všetkým ľuďom. Nielen k vlastnej denominácii a jej mocenskej špičke.Kto hovorí v Ježišovom mene, nebude tak ľahko hovoriť proti nemu. A tí, ktorí pozdravujú len vlastných pochlebovačov, sú svojim postojom podobní sprisahaneckým prístupom tých, čo tiež pozdravujú len svojich komplicov. Ako to inými slovami už ktosi kedysi dávno povedal.
