Počty katolíckych duchovných a štatistiky ukazujú každému to, čo v nich chce nájsť. V úradnej cirkvi sa akákoľvek negatívna tendencia zvykne vysvetľovať ako morálne víťazstvo či prirodzený proces vnútornej očisty. Dáta o tom, ako klesá počet záujemcov o štúdium teológie, ktorí sa chcú zároveň stať v budúcnosti aj úradnými cirkevnými služobníkmi sú prezieravo strážené a interpretácia je prísne defenzívna. Podľa pápežskej ročenky a údajov zverejnených vo Vatikáne v rokoch 2000-2008 vzrástol počet kňazov na 409000. Tento rast počtu je rozdelený medzi kontinentami veľmi nerovnomerne. Počet kňazov v Ázii vrástol takmer o štvrtinu, v Afrike dokonca skoro o tretinu, kým v Európe bol zaznamenaný pokles na úrovni 7%. Preto je tendencia, ktorú možno sledovať v západnej Európe, kde sa v pastorácii miestnych cirkevných komunít stále viac objavujú kňazi z Afriky, Indie či Východnej Európy aj správou o tom, že novodobí misionári západnej Európy prichádzajú okrem túžby šíriť evanjelium na skazenom Západe aj a hlavne z iných ako duchovných dôvodov.
Za poklesom počtu tzv. kňazských povolaní v tzv. prvom svete je však podľa oficiálnej verzie sekularizovaná spoločnosť nepriateľská voči duchovným a tradičným hodnotám, mediálne proticirkevné kampane a neochota mladých rozhodovať sa v takomto prostredí pre tento druh „kariéry".
Médiá ako obudsman ponížených kresťanov
Toto interpretačné klišé sa však vo veku mediokracie dostalo do vážnych problémov. Médiám sú pripisované často len tie najhoršie úmysly. Posledné dve desaťročia sa však médiá prekvapivo stali posledným ombudsmanom ponížených kresťanov, ktorí sa nevedeli dovolať pravdy vo vnútrocirkevnej diskusii. Bostonský kardinál Bernard Law či írski biskupi sa dlho skrývali za akési dobromyseľné interpretácie faktov o zneužívaní mladistvých. Tí, ktorí na toto zneužívanie doplatili ako aj tí, ktorí ich v snahe vysporiadať sa s ich vnútornou traumou a ľudským ponížením chceli podporiť, sa vnútrocirkevne presviedčali vždy znovu len o tom, že ich hlas ostane marginalizovaný a nevypočutý spolu s argumentmi, ktoré predkladali. Podozrievanie zo snahy zarobiť na vymyslených prípadoch sa nedalo odstrániť nijak inak, len postúpením problému svetskej spravodlivosti ako sa to stalo v Bostone alebo štátnej vyšetrovacej komisii v írskom prípade.
Médiá v tomto prípade zohrali zaujímavú úlohu vtedy, keď začali o veci informovať vo výrazný neprospech úradnej cirkvi s dovtedy neuveriteľnou faktografickou presnosťou. K slovu sa dostali obete zneužívania a tie donútili hovoriť aj páchateľov. Stratégia zametania prípadov zneužívania pod koberec sa vynárala v stále obludnejších odtieňoch až nadobudla smutné pestrofarebné dokumentárne rozmery. Konkrétni ľudia boli zneužití. Konkrétni ľudia boli páchateľmi týchto zločinov. Konkrétni ľudia na vedúcich pozíciách v úradnej cirkvi boli o veciach informovaní a tieto skutky kryli. Odďaľovali ich vyšetrovanie, a tak pomáhali zahladzovať stopy umlčiavaním obetí osobnými hrozbami alebo mimosúdnymi peňažnými darmi ako výmenou za mlčanie.
Americká cesta k pravde
Katolíci žijúci v dnešnom mediálnom svete, ktorý demaskoval Bushov Abu Ghraib aj Clintonovu Moniku sa preto obrátili na uznávané médiá a ponúkli serióznym novinárom fakty, ktoré sa nedali spochybniť. Tam, kde úradná cirkev nemala odvahu hovoriť pravdu a rafinovane klamala a skutočný stav veci skrývala, tam sa evidentne ukázalo, ako jej nositelia nedorástli na život v transparentnej spoločnosti hrdej na zrelosť - hoci často nedokonalú - jej občanov. Ani to však nestačilo. Až keď boli biskupi konfrontovaní s literou zákona, podľa ktorého im bolo dokázané krivé svedectvo, až potom pochopili, že ich vnútorocirkevná prax bola zločinom. Je smutné no dôležité, že v tomto vnútrocirkevom boji o spravodlivosť podali pomocnú ruku radovým katolíkom svetské súdy a inštitúcie. Faktografická investigatíva predovšetkým prestížneho denníka Boston Globe sa v tomto smere ukázala ako prelomový počin. Nebola to totiž mediálna hra. Na počiatku sa mohlo síce zdať, že ide o proticirkevnú kampaň. Tak to interpretovali cirkevní propagandisti ale aj celkom dobromyseľní veriaci. Stále presnejšie detaily a faktografickejšie reportáže ukázali, že pravda je na strane radových veriacich a že ich lídri bojovali za niečo úplne iné. Uprednostnili falošne predstavovanú tzv. dobrú reputáciu cirkvi pred riešením ako sa neskôr ukázalo najväčšieho škandálu, ktorému rímskokatolícka cirkev na prelome tisícročí musela čeliť.
Európske pokračovanie
To, že sa tento know how preniesol na konci prvej dekády nového milénia aj do Európy však ukazuje čosi viac. Dvojitá morálka slávila síce prechodne úspech, no podľahla sile hlasu tých, ktorí úradnej cirkvi dôverovali a čakali pomoc práve od nej. Na zneužívanie paradoxne najviac doplatili tí najnevinnejší - mladiství a rodiny, z ktorých tieto deti pochádzali a ktorých nikto nemôže považovať za exponentov proticirkevnej konšpirácie. Práve preto sa prípad berlínskeho gymnázia Canisius Kolleg na začiatku roku 2010 stal príkladom toho, ako dlho a v akej miere sa ponížený veriaci človek musí v modernej spoločnosti vysporiadavať so škodou, ktorú utrpel zo strany inštitúcie, ktorú považoval za ochrankyňu tradičných hodnôt. Argumenty o zlyhaniach jednotlivcov prestali byť prijateľné vtedy, keď sa ukázalo akým spôsobom sa tieto prípady riešili. Všetky prípady kopírovali to, čo už bolo známe z Ameriky či Mexika. Obete sa nikdy nemali dostať k slovu. V Nemecku to viedlo dokonca k tomu, že premlčanie zločinov ochránilo páchateľov pred trestnou zodpovednosťou. Za svoje činy sa nebudú zodpovedať pred súdom. Morálna satisfakcia obetiam a ospravedlnenie je zo strany inštitúcie, ktorá svoju morálnu autoritu exemplárne skompromitovala slabou náplasťou na duše a mysle obetí.
Dôsledky a možnosti riešenia
Čo je však sprievodným znakom týchto procesov je angažovanosť veriacich systémovo týmto veciam v budúcnosti efektívnejšie čeliť. Cesta je však tŕnistá. Jedinou inštanciou, ktorá v rukách riešenie má, je zákonodarca. Tým je v rímskokatolíckej cirkvi v tejto oblasti jedine pápež. Publikované dokumenty a vnútorné smernice ukazujú, že za posledné roky sa všetky nitky a páky rozhodovania zbiehajú práve k biskupom a cez nich vedú do vatikánskeho Ríma. Centralizovaná úradná cirkev nepozná priestor pre legislatívne návrhy pochádzajúce z prostredia radových veriacich na spôsob občianskych iniciatív či MVO. Tí, čo to pochopili a chcú žiť ako kresťania tu a teraz, odmietajú riešenie, ktoré príde v horizonte niekoľkých storočí. Dvíhajú kotvy, opúšťajú cirkev a aspoň takto sa odmietajú identifikovať s niečím, čo výrazne zranilo ich vnútorný svet. Úradná cirkev to interpretuje tak, že sa takto triedi kúkoľ od pšenice. Faktom je, že doteraz nevídaná miera výstupov z rímskokatolíckej cirkvi napr. v Nemecku alebo Rakúsku reálne znižuje cirkevné príjmy. Početné rezignácie biskupov len potvrdzujú doložené zistenia a fakty. Sú osobným priznaním viny a spoluzodpovednosti.
Kto to zmení
Verejná kritika do vlastných radov zo strany pápeža ako bolo formulovaná v liste írskym katolíkom väčšine informovaných katolíkov nestačí. Očakávanie štrukturálnej reformy rímskokatolíckej cirkvi a vyvodenie osobnej zodpovednosti za momentálny stav je nevyhnutné minimum. Hovoria o ňom angažovaní laici, kritickí teológovia ako Hans Küng, no už aj niektorí predstavitelia úradnej cirkvi ako napr. viedenský kardinál Christoph Schönborn. Potichu i nahlas sa však v cirkvi rozhostilo tiché bezmocné zdesenie z toho, že klerici, ktorí sú jedinou výkonnou zložkou presadenia centrálnych riešení na lokálnej úrovni sú len produktom cirkevného mlynčeka a na reformu nebudú mať silu, chuť ani schopnosti.
Teologické interpretácie kňazstva a ostatných sviatostí z dielne teológa Kenana B. Osborna či teológa Edwarda Schillebeeckxa ani iných autorov sa k slovu nedostali ani počas tohto roku. Kríza chápania služobného úradu v kresťanstve - nielen katolíckom - sa zodpovednej reflexie a následných praktických krokov nedočkala a zdá sa, že ani to nikto neočakával. Možno tak hovoriť o stále väčšej priepasti medzi teologickou reflexiou a cirkevnou praxou.
Charitatívne úsilie jednotlivcov či drobných organizácií týmto centrálnym škandálom určite utrpelo tiež. Ľudia v prvej línii musia pri vysvetľovaní s námahou hľadať argumenty za čo sa pápež ospravedlňuje, keď sa dlhé roky podľa oficiálnych vyjadrení nič zlé nedialo. Ukazuje sa, že seriózne médiá odviedli dobrú prácu. No s pravdou, ktorú odhalili, sa dá naložiť všelijako. Nie je však možné tváriť sa, že neexistuje. Jednotlivci pracujúci vo farnostiach či cirkevných organizáciách musia vedieť, že sú tiež súčasťou veľkého systému a dôvera, ktorú požívali pramenila z morálnej autority inštitúcie a z princípov, ktoré táto inštitúcia hlásala.
Nové vzory a prototypy v nedohľadne
Za prototyp kňaza bol podľa smerníc a publikácií Vatikánu pre Rok kňazov vybratý Sv. Ján Maria Vianney. Tento francúzsky kňaz pôsobil vo Francúzsku pred pár storočiami a je modelom pokorného spovedníka a vysluhovateľa ostatných sviatostí. Jeho asketický profil a lojalita voči vyššiemu kléru spája v sebe všetky ideálne predstavy, ktoré môže absolutistický vládca mať o svojich výkonných zložkách. Dnešnému pôsobeniu cirkvi však už od polovice šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia nastavujú zrkadlo mnohí kresťanskí myslitelia a teológovia, ktorých zo zlomyseľnosti podozrievať nemožno. Medzi nimi už Romano Guardini hovoril o tíme ako o svätcovi budúcnosti. Spoločnosti v dnešnom svete nemôže cirkev ponúkať ako prototyp rituálneho pracovníka - ako ho Max Weber označil - kúzelníka. Aj tí najlepší jednotlivci dnes potrebujú podporu tímu, aby mohli svoje predstavy a program rozmeniť na drobné a realizovať ich. Komplexnosť problémov dnešného sveta sa nedá riešiť len exorcizmom, prázdnym odriekaním modlitieb a hromžením na skazený svet. Prázdnota cirkevných deklarácií vo forme pastierskych listov, ktoré hovoria o svete ich autorov a odtrhnutosti od reálneho sveta ukazuje, že ak sa vývoj predstavy o ideálnom kňazovi zastavil u Jána Vianneya, cesta k modelu tímového svätca Romana Guardiniho bude ešte dlhá.
Naivita kritikov pomerov
Vek nekritického prijímania vôle vrchnosti a bezmyšlienkovitej indoktrinácie nižších vrstiev bez polemík, ktoré môžu naštrbiť jednoduchú vieru či cirkevnú lojalitu sa však skončil. Dvojitá morálka kedysi mocných a neohroziteľných cirkevných lídrov čelí neohrozenosti tradičných médií no aj novým médiám sociálnych sietí a iných internetových nástrojov neuveriteľne jednoduchého šírenia informácie vo forme slova a obrazu. Kresťanstvo nepozná teóriu a prax. Kresťanský životný štýl inšpirovaný príbehom Ježiša z Nazaretu je ich bytostné prepojenie a neustála interakcia. Za snahou informovať je preto potrebné vidieť oveľa viac ako len proticirkevnú propagandu. Je za ňou v mnohých prípadoch túžba po živote v pravde. Aj veriaci ľudia chcú od svojich lídrov vernosť tomu, čo hlásajú. Bezmocnosť ovplyvniť procesy v cirkvi sa prejavuje odchodom z aktívneho cirkevného života ako aj snahou zvolať nahlas a povedať ako sa veci majú. Nie je to ideálne riešenie, no možno práve v tom je možno nová podoba zodpovedného života v pravde. Angažovaní kresťania sa tak stávajú angažovanými občanmi a správcami sveta mimo úzkeho cirkevného košiara. Demaskovanie kráľovej nahoty je dôležitým krokom k vzkrieseniu ideálov, ktorým každý normálny človek upiera svoj pohľad. Preto našim deťom čítame rozprávky, v ktorých víťazí dobro nad zlom, a nie naopak. Preto ich učíme nekradnúť, neklamať a hovoriť pravdu. Naivné?
Keď modlitba nie je riešením
Namiesto oslavy hlava v smútku. Dvanásť mesiacov, ktoré mali mobilizačne zapôsobiť na podporu a obrodu klerického stavu v rímskokatolíckej cirkvi ukázalo, prečo sa toho smútku rímskokatolícka úradná cirkev tak skoro nezbaví.
Plánované ukončenie roka kňazov 11. júna 2010 v Ríme preto informovaná verejnosť očakáva s istou zvedavosťou. Utešovať sa prázdnymi slovami o duchovnom a vnútornom zomknutí je v tejto chvíli síce legitímnym, no málo účinným gestom. O jeho úprimnosti je na pozadí ostatných krokov Ríma za posledné roky smerom k iným kresťanským cirkvám, lefevbristom, teológii oslobodenia či vnútrocirkevným kritikom nutné pochybovať.
V Ríme na námestí Sv. Petra očakávajú zajtra asi deväť tisíc kňazov z 91 krajín, ktorí majú pod pápežovými oknami dať najavo, že aj v ťažkých časoch sa solidarizujú so svojím pápežom, podporujú ho a majú voči nemu dôveru. Podľa prefekta Kongregácie pre klérus kardinála Claudia Hummesa, to má byť aj bezpodmienčným prejavom spoločenstva s pápežom vo chvíli keď čelí častým útokom ohľadom svojich rozhodnutí v súvislosti s prípadmi sexuálneho zneužívania mladistvých katolíckymi kňazmi.
Posledným slovom v kauzách a súvislostiach, ktoré posledný rok vyniesol na svetlo by mohlo byť aj niečo viac ako len pompézna bohoslužba a demonštrácia povinnej jednoty. Prefekt vieroučnej kongregácie kardinál Levada v rozhovore pre program televíznej stanice PBS News Hour pripúšťa, že by ho to neprekvapilo ak pápež pri tejto príležitosti príde iniciatívne s opätovnou prosbou o odpustenie. Sám však hovorí o tom, že to je výlučne v kompetencii Benedikta XVI.
Čas vymeniť vitráže...?
