Pacelli bol nunciom v Nemecku, keď sa k moci dostával Adolf Hitler - najtragickejší diktátor svetových dejín. Podpisoval medzinárodné dohody - tzv. konkordáty - zabezpečujúce katolíckej cirkvi v Nemecku pokojnú existenciu vtedy, keď sa Hitler pripravoval na najtragickejšiu vojnovú výpravu proti ľudskosti a doma už eliminoval svojich odporcov. Nuncius Pacelli to robil v mene Vatikánu, ktorému ostal verný so všetkou jeho okázalosťou až do poslednej chvíle svojho života.
Black and white alebo relativizácia hodnôt? V čase názorovej diferenciácie, keď sa v Európe dostávali k slovu ľudia, ktorí ju zatiahli do najtragickejšieho konfliktu jej dovtedajších dejín, sú verejní činitelia viac ako inokedy hodnotení v rámci čiernobieleho spektra. No aj v tomto spektre sa odtiene sivej podieľajú na vytvorení pomerne jasného obrazu, ktorému síce môže chýbať farebnosť a živosť celého spektra farieb, zásadné črty však ostávajú čitateľné. Nikto nie je vo svojom živote len pozitívny alebo len negatívny hrdina. Suma postojov je však celkom jasne kvantifikovateľná.
Tí ľudia, ktorí vnímania tejto roviny svojej humánnosti nie sú schopní, ostávajú pred bránami miestnosti, do ktorej nechávame vstúpiť priateľov a osobných hrdinov. Človek hľadá a potrebuje ľudí, ktorí majú sluch a počujú v partitúrach súčasnosti aj dejín moci falošné tóny nenávisti, zloby či zničujúceho kolektívneho egocentrizmu. Človek je človekom práve kvôli schopnosti a povinnosti byť morálne zodpovedným. Pri menách ako Dietrich Bonhoeffer či Maximilián Kolbe - obetiach nacistického konečného riešenia - nikto o ich mučeníctve a nasledovaniahodnom svedectve nepochybuje. Dňa 9. októbra sa pápež Benedikt XVI. opäť verejne postavil za blahorečenie Eugenia Pacelliho, ktorý je známy ako Pius XII.
Svätý? Prečo? Prečo nie? a naše paralely
Tu sa vynára pochybností podstatne viac. Život a pôsobenie Pia XII. je určite hodný štúdia. Otázkou ostáva či je hodný aj nasledovania. Otvorenie procesu kanonizácie je totiž práve o tom. To, že takýto proces môže byť aj procesom s otvoreným koncom a nemusí sa nutne skončiť svätorečením, je však tiež jednou z možností. Prečo to nepripustiť? Tí, ktorí sa podieľali na zbere materiálov pre proces kanonizácie J. E. biskupa Ján Vojtaššáka majú v tomto smere osobnú skúsenosť, že sa to stať môže. Nové fakty a ich preskúmanie môžu nielen rozptýliť tiene pochybností. Môžu priniesť aj nové rozmery netušeného a šokujúceho poznania.
Slovenské paralely sa nám núkajú mimovoľne. Periodicky ožívajú polarizované diskusie o osobnostiach prezidenta Jozefa Tisa či biskupa Jána Vojtaššáka. Práve v týchto dňoch bude verejnosti Dokumentačným strediskom holokaustu predstavená kniha Ivana Kamenca a Jána Hlavinku Spory o biskupa Vojtaššáka, ktorá je venovaná postave biskupa Vojtaššáka a jeho aktivitám práve v rokoch 1939-1945. O slovenskom súčasníkovi Pia XII. Jánovi Vojtaššákovi ponúkne viac dokumentov, ktorým budú mnohí naši spoluobčania len ťažko veriť.
Kanonizácia vs. vlastný názor
Úsudok Vatikánu a iných cirkevníkov o tom, či niekto je alebo nie je "svätý" ešte nemusí byť záväzným pre Najvyššieho. Outsideri aj cirkevní insideri si však o tom, že všetko je niekedy aj vo Vatikáne relatívne, môžu snáď tiež myslieť svoje. No a bolo by fajn sa podľa toho aj zariadiť a mať okrem iných civilizačno-etických otázok aj v tejto veci popri vatikánskom úsudku aj úsudok vlastný.
