Reklamy plné modelových krásnych ľudí sú odvádzaním od reality. Reklama na billboarde, ktorá ukazuje realitu interrupcie je preto údajne „nechutná". Takáto reklama neklame, nezavádza. Len dokumentuje fakt asistovaného potratu. Vedomie vlastných hraníc je tou najvlastnejšou a výhradnou schopnosťou človeka. Pánom života človek nikdy nebude. Vieme to však pripustiť? Ak sa toto vedomie stane základom širšieho konsenzu, môžu sa rozplynúť politické napätia a zaobchádzanie s ľudským životom sa posunie tam, kde skutočne patrí - do etickej roviny.
Je viac ako zrejmé, že v polemikách o potratoch ide často o zjednodušené a nedialogické presadzovanie skupinového názoru. Nenarodené deti aj ich matky sa tak nevdojak stali rukojemníkmi politického sporu liberálov a anti-liberálov. Do tohto sporu bola aj v rámci rôznych kampaní zatiahnutá aj širšia verejnosť. Najnovšie aj Rada pre reklamu. Uvidíme. Podľa mňa je to zbytočný krok. Vedľa. Zmysluplnú diskusiu o podobe zákona by bolo preto dobré začať odbornou diskusiou o možnom spoločnom etickom i právnom pohľade na to, kedy a ako sa ľudský život začína. Tým sa tak trochu musí v dohľadnej dobe zaoberať Ústavný súd. Bude to určite zdĺhavejšia cesta, no nepochybne ponúkne trvalejšie riešenie.
Celkom iste sa v nej veľa dozvedia liberáli. Niečo sa môžu dozvedieť aj protagonisti sporu z radov pro life hnutí. „Lobing" za vlastný návrh je určite občianskym právom každého člena spoločnosti. V občianskej spoločnosti sa však aj pri takýchto fundamentálnych otázkach ukazuje sila, tajomstvo, úskalia i nezastupiteľnosť kultivovanej diskusie a dialógu. V hre je oveľa viac ako okamžitá podoba zákona. Ide skutočne o život. Tí, ktorí sú v tomto dialógu vedení vlastným presvedčením o tom, že potrat nie je riešenie však určite žiaden zákon doteraz nepotrebovali ani ho potrebovať nebudú.
Kto chce, aby každý ľudský zárodok uzrel svetlo tohto sveta, mal by však podľa mňa pracovať i na tom, aby matky vedeli kedy a za akých okolností sa chcú stať matkami. Aby politická vôľa a presvedčenie, ktoré ľudom pomôžu uzrieť svetlo sveta a bude ich chrániť pred násilným ukončením života v lone matky, na invalidnom vozíku či nemocničnej posteli, nabrala dostatok konkrétnej podoby aj v starostlivosti o ich dôstojný a plnohodnotný život až do chvíle spontánneho odchodu z tohto sveta. Takto vnímané právo na život bude zárukou, že i nám - dnes zdravým, mocným a mladým - ostane nezmeneným, neodňateľným a trvalým i keď sa my sami staneme nášmu okoliu nepohodlnými pre náš zdravotný stav, fyzickú slabosť či vek. Alebo iný (sveto)názor. Hniezdo záchrany potrebuje sem-tam každý z nás.
