Ja niekedy na prvom stupni základnej školy a myslím, že aj väčšina z vás. Kým sme si zvykli prechod zo škôlky do prvých školských dní, občas sme mali pocit, že nám v lavici "ujde" a učiteľka nám viac či menej láskavo zvolila "bežať" na miesto činu.
A potom sme z toho "vyrástli".
Aspoň ja som si to do dnešného večera myslela.
Že medzi normálnymi dospelými sa takéto veci už neriešia. Lebo sú veľkí a rozumní. A že na záchod sa nechodí nik normálny ulievať.
Ale nie je to tak.
Čo by ste povedali na šéfku, vysokoškolsky vzdelanú, ktorá by od podriadenej, tiež vysokoškolsky vzdelanej, vyžadovala "hlásenie každého pohybu"? Áno, aj v takomto znení: "Môžem ísť na toaletu?"
Prišlo mi to divnô. To pomaly môžeme zavesiť na ľudí ultracitlivý senzor a špicľovať ich lepšie, ako Veľký brat.
Ponižovanie je najúbohejšia forma pokusu o moc a postavenie. Lebo popiera dôstojnosť a ľudskosť.
Ja v takýchto prípadoch vravím, že by dotyčného bolo treba poslať kravy pásť.
Ale ktovie, či by to bolo pre neho také ružové. Kravy sa vedia aj vzbúriť a pichnúť.
Ale mnohým, ktorí by o takýchto machošéfov prišli - mimochodom, občas by bolo zaujímavé spočítať, koľko minút prefajčia v polokece na chodbách - by sa neuveriteľne uľavilo.
Myslím, že v tomto prípade by inteligenčný kvocient, skúsenosti a prax postihnutých boli totálne irelevantné.
