Prvých troch sme našli viac menej bez problémov a hneď – skvelý ujo Jožko pokračoval, šikovnicu Vierku nám dohodila kamoška a posledná teta k nám dokrívala o paličke, ale srdce má krásne a zdravé… Tešíme sa z nich.
Problém nastal, že sme chceli ešte dvoch. Jedného ešte do centra k deťom a druhého človeka do terénu. Už sa u nás na „výberovom“ konaní vystriedal kadekto. Zväčša prišli po pečiatku s tým, že už majú prácu za rohom istú niekde inde. Nuž neviem, aký to má zmysel, tá pečiatka a mojim písmom napísané to, čo už oznámili na úrade.
Aj tá zbierka osôb bola veľmi pestrá – cez našu bývalú aktivačku, kvôli ktorej mamy prestávali chodiť do centra, /slušne povedané mala veľmi podrezaný jazyk a FBI by mala ku nej chodiť na školenie/ až po našu susedu z vchodu, o ktorej som ani nevedela, že je bez práce. Človek sa všeličo dozvie.
Pikantná situácia nastala tento týždeň, keď k nám dvakrát prišli dve tie isté osoby. Jedna staršia pani, rozkošného vzhľadu i správania, veľmi chcela robiť to, po čom my túžime: opatrovateľku pre naše deti, keď sme v trablech a potrebujeme skočiť na úrad, k lekárovi alebo sme chorí a nemá nám kto kúpiť ani mlieko a desať rožkov… /Je to neuveriteľné, ale stalo sa nám už aj to, že sme si nemohli pomôcť ani kamošky vedľa seba v paneláku – všetkých nás to bacilovo skosilo./ Neskutočne sme sa potešili a ona tiež. My o to viac, že už sme si mysleli, že opatrovateľskú zlatú rybku už máme, ale ona bez toho, aby sa unúvala a nám dala vedieť, odplávala cez úrad práce za inou prácou. Ale dnes ráno mi sklamane telefonovala, že hoci by to veľmi chcela robiť aj za ten aktivačný zázračný príspevok, nebude môcť. Pretože nie je v hmotnej núdzi a má manžela, ktorý má príjem… /a ako viem od našej kmotry, často je to presah o pár slovenských korún, za ktoré si môže akurát tak kúpiť o 2 mlieka za mesiac naviac…/ Že chce robiť? No a čo?
Druhá pani prišla tiež v ten istý deň ako naša potencionálna varovkyňa. Ale z nej som mala blbý pocit. Nahnevaná, nespokojná mi podala papier s tým, že ona to robiť nechce. Ani sa po centre nepozrela. Ani si nevšimla náš novučký guličkový bazén, kde sa naše deti, kým neprišli guličky, týždeň jašili nasucho - od radosti… Nuž a táto osôbka chcela len to, aby som jej tam okamžite napísala a oštepmlovala, že má od marca prácu a že nič robiť u nás nechce. Jej úradný agent o tom vedel, a napriek tomu ju k nám vypšikal… Chápem jej zlosť. Tak som napísala, čo chcela, i keď som pečiatku nemala a sľúbila som to doriešiť s úradom. Na druhý deň mi volala, že prácu berie… bolo cítiť, že musí a nie je tým nadšená… Bola som zmätená – veď včera nechcela ani o centre počuť! „Ale keď mi tam, kde mi sľubujú prácu, furt len sľubujú a preťahujú termíny…“ namrzene vysvetľovala do telefónu.
A tak neviem. Prečo tí, čo robiť chcú, aj za pár korún aktivačného, robiť nemôžu. Prečo tí, čo to cez úrad práce robiť nechcú, to robiť musia, lebo si z nich zamestnávatelia robia dobrý deň. Prečo úrad práce je nastavený tak, že bazíruje na somarinách a nie na podstate svojho názvu – dať ľuďom prácu, ak ju chcú aj za ten halier od štátu. /čo nie je žiadne terno a zbohatnúť z toho nemôže nik…/
Ako človek, ktorý do toho chtiac-nechtiac vidí, si nemyslím, že z tohoto vlka bude nejaká baranina, ak vôbec niečo jedlé.
