Čo by ste s nimi urobili?
Toľko by stál možno nový hydratačný rúž s trblietkami od Rimmela.
Alebo nové CD s dobrou muzikou.
Niekto by šiel párkrát na pivko.
Všeličo sa s tou troškou dá urobiť...
Pre nás napríklad je to taxa bežného nákupu vo všedný deň, ktorá len zriedka padne smerom dolu... chlieb, tri mlieka, jogurty, rožky, niečo na chleba, občas sladkosť a čosi do hrnca... a je to tam.
Ale týchto 250 Sk je iných. Vykoledovali ich naše deti na Štefana.
Bol to tak trochu trafený nápad, v hlave môjho drahého by sa takéto čosi nezrodilo,on je seriozák, to sú moje bunky.
Len tak z dobrej vôle som deti naučila vinšovačky. Šlo im to super. A tak pekne začali rovno po ceste z kostola.
Poobede sme to spojili s vychádzkou, počas ktorej si Šimon výborne pospal a ja ako sprevádzajúca technicko-zodpovedná osoba som sa modlila, aby moje prsty na nohách ešte prežili mrazivé počasie.
Ale radosť detí bola neuveriteľná. A hoci som im zakázala brať peniaze, niečo sa na nich nalepilo.
"To nenecháme doma, ani si nič za to nechceme kúpiť," vraví naraz Viki. "To pošleme deťom do Afriky, na Dobrú novinu."
Neuveriteľne som znehybnela od úžasu: áno, rozprávali sme sa o projekte, v ktorom sme obaja začínali na začiatku nášho chodenia fungovať a ktorý teraz ťahá priamo v Nairobi naša dobrá kamarátka Daniela.
"Viete, čo je pre tie deti najdôležitejšie? Čo z tých peňazí bude?"
"Topánky...! Nová posteľ!" hádajú deti.
"Najdôležitejšie, čo potrebujú tieto deti, je vzdelanie a jedno teplé jedlo za deň. A ešte voda."
"Voda, prečo voda?" Ohŕňajú nos moji rozpašmaní Európania, ktorým je samozrejmosťou vodovodný kohútik s litrami tekutiny.
"Tieto deti predsa bývajú na obrovských smetiskách v domoch z krabíc a starých plechov. Možno je celý dom taký veľký ako vaša detská izba... a v ňom sú postele, stôl, všetko. Ale môže byť vodovod na smetisku?"
"Nié...", kričia zborovo.
"No vidíte, takže oni potrebujú vodu. Lebo tá je tam veľmi drahá. Oni sa nemôžu každý deň sprchovať ako vy, piť hocikedy hocikde hocikoľko vody, majú presne rozrátanú vodu na varenie a pitie. Po troškách.
"A to nemajú ani splachovač na WC?" premýšľa nahlas Dorota.
"Nie, všetko také sa robí rovno za domom na tom smetisku."
"Fúj, to tam musí smrdieť," robí grimasy Kubo.
"Keby len to, čo asi musí byť na tom smetisku?"
"No požiare!" vyhŕkne môj prvák.
"Aj to, často im zhorí všetko, čo majú... Ale hlavne na tom smetisku pobehujú obrovské potkany..."
Deti už jačia od hrôzy. Táto predstava je pre nich príliš strašidelná, aj keď sa občas tvária ako veľkí hrdinovia. Potkany, ktoré žerú odpadky a prenášajú choroby - to nie!
"Keď pošleme tieto peniaze do Afriky, tak nejaké dieťa tam bude môcť mať učebné pomôcky a na také dva týždne stravu, a bude sa môcť osprchovať v škole, aby bolo čisté... Nie je to úžasné?"
Ešte všeličo sme pohovorili, a ja som sľúbila, že im ešte do tej kôpky doložím. Nekúpim si párkrát mls...
A tak tie peniaze tam ležia a nik sa ich nedotkol. Čakajú, kedy ich odošleme tým, ktorí to potrebujú.
Ale moje deti sa opäť dotkli môjho srdca. Som hrdá, že vedia dávať a nemyslia na seba.
Možno svet nebude až taký zlý, ak existuje takáto nádej...
