Stojac na prahu reprodukčného obdobia sa nezdá byť nič jednoduchšie, očarujúcejšie, dôležitejšie a zmysluplnejšie, ako priviesť na svet, uživiť a vychovať.
V nadšení zabúdame na kyslé tváre svojich rodičov a hádky s nami v čase puberty, na kruhy pod očami známych, ktorým sa sen splnil skôr ako nám, na absolútny nedostatok voľného času, priestoru na koníčky, intimitu a spánok.
Nedočkavo triafame na správny termín, okamih O, čakáme na dve čiarky, výskame - skôr či neskôr, neobyčajne sa tešíme s každého kilogramu navyše neuveriteľných 9 mesiacov, vytrpíme čosi bolesti...
Kým si neodnesieme úplne domov svoj zhmotnený sen bez ohľadu na poradové číslo, ešte stále si myslíme, že na to máme, že sme silní. Pred očami nám výstražne blikajú výkričniky nad chybami vo výchove nás samých, pričom sa neustále zaprisahávame, že také chyby v živote robiť nebudeme. Literatúra naštudovaná, tony časopisov s názvami Mama a ja, Dieťa, Bábätko a tak ďalej sa nám pomaly sypú z rukáva. Hurá, poďme na to!
Realita veľmi rýchlo odsunie nabok všetky čítankové predpisy.
Naozaj niet kedy spať. Bežne sa pol hodinu po polnoci tvárime, že hodiny idú trošku dopredu a že "zajtra" to dospíme.
V závislosti od veku, veľkosti a vývoja nášho pokladu či pokladov sa naša skvele vybavená, čistá a dôkladne uprataná domácnosť neuveriteľne mení na niečo, s čím sme v pôvodnom pláne a nadšení nepočítali.
Vek vášho genofondu v malých vydaniach bežný návštevník odhadne už od dverí: predsieň zúfalo zatarasuje kočík - nevedno prečo ich stále vyrábajú masívnejšie a širšie, kým na dĺžku z nich trčia nohy už po roku - alebo sa zaručene potknete na veľkostiach topánok od č. 30 vrátane školských tašiek, vrecka s prezúvkami, batoha z výletu vždy nachystaného v pohotovosti pri dverách alebo čerstvo donesenej aktovky s anglickou učebnicou. /Do obsahu tašiek doporučujeme nazerať len v stave pocitu absolútnej harmónie./
Nikdy už neľutujeme, že sme nevideli žiadnu prehistorickú jaskyňu inde, ako na obrázku či v televízii. Praveké inštinkty sa neomylne ozývajú v našom pokračovaní bez ohľadu na to, že okrem základných stenových malieb - zákon schválnosti hovorí, že čím čerstvejšia a bledšia omietka a čím viditeľnejšie miesto, tým lepšie - nikdy nič iné nenakreslí.
Napriek všetkej snahe udržať aspoň ostatné steny a plochy vrátane dverí, balkónového skla a zrkadla /tisíc krát sme oželeli, že sme ho chceli na celú stenu z čírej márnivosti/ je všetko dokonale označkované odtlačkami nielen brušiek prstov, ale aj kompletnými vzorkami dlaní, pričom farba, tvar, výzor a hrúbka fľakov jasne hovoria o pôvode vzniku. Vo väčšine prípadov pochádza z kuchyne, čoho jasným svedectvom je najbohatšie "zdobená" trasa od stola do kúpelne. Stav pod stolom po každom jedení bez ohľadu na vek nebudeme radšej definovať.
Výchovné metódy, ktoré sme si sväto sväte predsavzali kamenne a nezlomne dodržiavať, sa z čisto pochopiteľných dôvodov lámu pri narazení na gemeticky prenesený - ako inak - zlozvyk, ktorý dodnes nevieme v sebe odstrániť. Mať to srdce hrešiť svoje pokračovanie za niečo, s čím si nevieme rady sami ani v dospelosti? Zatneme zuby a v rámci dodržovania pravidla "príklady tiahnu" začneme verejne likvidovať to, čo nám vadí na malom prevedení. Efekt je žiaľ veľmi pomaly viditeľný, i keď je snaha búrlivo prijímaná a oceňovaná.
Neustále bojujeme s predstavou veľkého kamaráta, ktorý má vždy čas, vie sa smiať, zahrá sa aj o polnoci človečko a vyrazí na výlet podľa želania svojej malej kópie aj práve vtedy, keď má čerstvo zlomenú nohu... a niekoho, kto má na starosti zavedenie pravidiel, dohliadanie na likvidáciu neuveriteľného neporiadku v rámci nepísaného hesla - čo máme, nech je na podlahe, urovnávania sporov medzi kópiami bez absolvovania právnického štúdia či stáže na európskom súdnom dvore, zaúčanie do práce, najlepše dôslednej a primerane veku dobre vykonanej /pričom večný spor vzniká odvahou vrátiť na prepracovanie to, čo náš dorast v závratnom čase po ešte závratnejšom frfľaní urobil/. Nakoniec, zažívame to všetci denne.
Keď sa už konečne zdá, že sa začínajú dostavovať výsledky našej predstavy o výchove a dobrom vzťahu a chceme sa nadýchnuť trošku spokojnejšie, prichádza... puberta. A zrazu zisťujeme, že hláška "malé deti, malé starosti - veľké deti, veľké starosti" je pravdivá. To, čo nám doteraz pripadalo ako nominácia na infarkt, je zrazu malina. Zrazu zisťujeme, že sa nám v kritických situáciách darí správať presne tak, ako naši rodičia... cítime hanbu, lebo ... ako strašne sme ich neznášali pre taký postoj "navrch", "vševedko", "najmúdrejší"... bez pocitov a zdieľania, s autoritou a bez možnosti použitia argumentov. Nádych, výdych. Situácie, kedy to môžeme skúšať znovu, majú šialené husté intervaly. Nezabudnime - najprv video do našej puberty, 10 x nadýchnuť a potom: "Vieš, a ako by si to chcel riešiť?"... PODARILO SA!!!
Každý večer padáme po istej hodine, keď sa naša domácnosť z neuveriteľne hlučného babylonu mení na tichulinkú oázu do kolien, srdce v gaťach, s pocitom, že snáď neexistuje ťažšia šichta, ako toto. V tichu preverujeme všetky situácie, za niečo sa hanbíme a v duchu si fukneme pohlavok... ale stále v sebe vo vnútri cítime, že smer je dobrý, cieľ, za ktorým kráčame a ktorý chceme vtlačiť do našich copyrightov, stojí za to... a že ich nesmierne ľúbime. Inak by sme sa na to nikdy nedali.
Vďaka tomuto nehasnúcemu ideálu, láske a nadšeniu sme beznádejne nevyliečiteľní. A napriek tomu, že je to náročné, nikdy by sme nemenili. Tie chvíle, keď vládne generačný mier, prebleskujú ako voda v oáze. "Mami, ty si taká krásna, ako kráľovná! Veľmi ťa ľúbim...!" "Ocko, môžem ísť k tebe na kolienko?" Hop, a už je tam - bez ohľadu na vek.
Sú veci, ktoré sa nedajú racionálne zdôvodniť. Toto je jedna z nich. Robíme to, lebo milujeme. Napriek tej celoživotnej diagnóze.
Vitajte v klube rodičov.
