Najprv som sa tešila - ak také niečo pomôže zachrániť aspoň jeden život, stojí predsa ten zákon za to.
Potom som bola zvedavá - čo si pamätám spred 20 rokov, keď sme na SEŠ fungovali ako vynikajúco vyškolený zdravotnícky oddiel?
Nasledoval údes, ako tam vydržím sedieť tých 8 hodín v kuse podľa predpisu. Nie som žiadny teoretik.
Naozaj to bolo aj tak inak.
Už pri prihlásení mi pani na sekretariáte ČK oznámila, že kurz bude od 8.00 do 14.00 h. Dve hodiny sa kdesi stratili...
V onú sobotu ráno pred ošarpanou budovou prešľapovala hŕstka tínedžerov. Vošla som dnu do maličkej zasadačky z liet súdruhov. Usmiaty asi sekretár s beťárskym pohľadom a fúzikmi po maďarsky žartoval s dievčatami. Vybavil papierovačky, predstavil lektorku, pohrozil, že máme dobre napísať testy a vyparil sa.
Lektorka položila na stôl mobil a rozpačité ticho prebila otázkou:
"Kedy vám idú autobusy? Stihneme to do pol jednej? Áno? Tak poďme na to..."
Pred sebou mala šanón s fóliami o hrúbke 15 cm. Neveriacky som naň zaškúlila.
Začali sme. Umelé dýchanie - novorodenci, deti, dospelí. Masáž srdca... Bezvedomie. Maketa malého bábätka položená na polovičnom trupe dospeláckeho "ančiaka" sa pravidelne zachvela pod tlakom skúsených prstov. "Takto to treba stlačiť, najprv 5 iniciačných vdychov..."
Poznámky, ktoré nám doporučili si robiť, sme písali asi len traja.
Prestávka, po nej čosi o šoku, zlomeninách, otravách. Rýchle podanie zväčša s končenou informáciou: Volajte lekára, tam nemáte šancu vedieť, čo s tým.
Po pol jedenástej sa šanón zatvoril. "Napíšeme si ten test, urobte si malú prestávku, dobre?"
Papiere, a cez moje plece nám lektorka veľmi okato napovedá správnu odpoveď. Vzrúšo nastane, keď väčšina adeptov chce pri krvácaní z ucha poskytnúť prvú pomoc celkom vážne tlakovým obväzom.
"No dobre, len mi to podpíšte a skontrolujte, či máte všetko zakrúžkované, musíme to uložiť do archívu kvôli kontrole."
Lektorka hryzie v kancelárii nejakú horalku a po chvíli nás volá robiť "praktické skúšky" z dýchania a masáže. Chlapci sa zatiaľ nesmelo dotýkajú makety bábätka.
Idem tretia. Fúknem, na prvý raz málo, potom už je fajn. Masáž mi ide dobre.
"Výborne, to je všetko, tu máte osvedčenie, platí vám 2 roky. Dovidena.
Nasucho pregĺgam, nejak podvedome sa pozdravím. Chlapci v maličkej predsienke majú stále tak čudne bezradne strčené ruky vo vreckách. Prečo mám taký blbý pocit hraničiaci s istotou, že keby išlo do tuhého, tak by pohoreli?
V duchu premýšľam nad tým, ako sme to vtedy na SEŠ dlho trénovali, dreli druhy chorôb, úrazov, liekov, typy obväzovania a pochodovali pritom ako prezidenstká eskorta. A šlo "len" o súťaž.
Tu na to stačilo pár smiešnych hodín. A ide "až" o život.
Niekto si zapíše čiarku za odvedený výkon. Snáď sa nič nestane.
A telefón má už predsa skoro každý.
Je pol dvanástej a ja mám v kabelke papier za 600 Sk.
