V mysli sa mi stále vynárajú Tvoje fotografie, keď si mala krásnych osemnásť. Postava modelky, nádherné čierne vlasy, lesk v očiach. Teraz ti ostala len osteoporóza a infúzie na podporu imunity. Bojuješ, a nám to často ani nevravíš. Predsa ostávaš pre mňa najkrajšou.
A znova sa vraciam... k okamihom, keď si ma učila, ako obstáť v živote. Ešte stále sa hanbím za svoje puberťácke protesty, keď si ma vrátila urobiť niečo, čo nebolo dobré. Ešte aj pri tom mojom milovanom šití – koľko ráz sa mi tvoja tvár zdala nenormálne tvrdá, keď si vravela: „Toto nemôže takto byť, vypáraj to...“ Vtedy som zúrila a plakala. Dnes už rozumiem, a učím tomu svoje deti.
Alebo keď si ma učila mať vkus. Tak často sme na seba narazili. Nemohla si pochopiť, ako môže mať tvoja jediná dcéra iný vkus, ako bol tvoj elegantný... a ešte aj iné farby mám rada, ako ty. Ale časom si si zvykla na ten môj trochu umelecký, švacnutý, prírodný štýl.... a presvedčila si sa, že mi sedí. Napokon, tie najkrajšie kúsky mi šiješ dodnes.
Museli sme spolu držať. Boli sme samé dve ženy medzi štyrmi chlapmi. Neuveriteľné, ako sa môžu dať také rozdielne povahy dokopy a držať spolu. Koľko za tým bolo rozhovorov, plaču, oťukávania... Ale funguje to dodnes, i keď na tvoje miesto nastúpil niekto iný a ty si ostala v úzadí.
Aj to je kapitola sama osebe. Prežívala si so mnou moju veľkú lásku. Plakala si, keď som odchádzala po vydaji z domu. Aj keď si sa tešila, že som šťastná, s mojim drahým nie ste na jednej vlnovej dĺžke... Ty sama vieš, aké je to občas ťažké. A oveľa ťažšie ten nesúlad medzi dvoma mojimi najmilšími osobami prežívam ja. Ale vždy ma fascinuje, ako ustúpiš v prospech nášho vzťahu a môjho šťastia.
Ostala si sama s otcom. Aké smutné sú dni bez detí, ktoré napĺňali tvoj život radosťou, po rokoch nerovného manželstva... chýbame ti, ja to cítim. A predsa pekne napriek všetkému povieš: „Musím s tým starkým ísť, veď on nikoho nemá okrem mňa...“
A naše názory – na život, na výchovu, na vedenie domácnosti. Často sa zrážali. Už len pri mojom a našom priekopníctve s dojčením, čo bol údes v celej našej obrovskej rodine. Vieš, že som tvrdohlavá, zvlášť, keď mám argumenty, za ktorými si stojím. A predsa si ma nechala ísť mojou cestou, aj keď dodnes často krútiš hlavou. Ale ďakujem, že už čím ďalej, tým menej používaš formulku: „Ja som vychovala toľko detí“ alebo „Ja viem, o čom je život“.
A spomínam... na tvoj vždy mierne falošný spev... na tvoje nočné šitie, aby sme boli pekne oblečení, aj keď sme boli chudobní... ...na tvoj entuziazmus, s akým si nás učila poznávať krásu v prírode, v básniach, v kreslení, speve.... ... ako si každého z nás jemne, láskavo, ale pevne postavila na cestičku rozvíjania talentu, ktorý nám bol daný... ...ako si nám často pred otcom držala chrbát. /Koľko si si za to zlizla, to vieš len ty/... ...na tvoju neskutočnú vieru v dobro, možno až trochu naivnú.... /mám ju aj ja/... na tvoje odhodlanie učiť nás žiť poctivo a byť sami sebou, i keď to nebolo nikdy jednoduché. /A hlavne mňa, nesmelú, si „hádzala do vody“ trpezlivo a dlho/... na tvoju pevnú vieru, že aj tvoje sluchovo postihnuté deti môžu žiť plne a že z nich nebudú žiadni kripli...
Jedno viem isto: aj vďaka tomuto všetkému si stále so mnou. Napriek tým neskutočným kilometrom medzi severom a juhom Slovenska. Vždy mi okrem vône hôr túžba prináša aj Teba. Do dní, aj do snov. Stále.
Ďakujem, že si, mama.
