Je mi tak už pomaly rok.
Asi odvtedy, čo je jasné, že prv alebo neskôr v tejto džungli buriny a starých dosák bude stáť náš skutočný domov, kde bude pre nás dosť miesta.
Cez neuveriteľne hrdzavý plot sa nakloní hlava nášho suseda: "A čože sa deti nekúpu?"
Modrý veľký bazén, sen našich detvákov, zúfalo leží v kúte záhrady, kam ho odfúkla a napichla o egreše posledná búrka.
Máme skvelého suseda. Deti si ho už aj adoptovali, a tak mu všetci veselo hovoríme dedko. Chýbal nám. Jeden je v nebi, druhý priďaleko.
"Dajte mi ho sem, ja ho deťom opravím...!"
Hraničná čiara pozemkov nie je to, čo by nás delilo. Modrá spľasnutá obluda putuje na druhú stranu a dedko si už na stoličku nachystal Chemoprém.
.....
Pobehujem medzi dolievaním vody do pohárov detvákom, oberaním sliviek a po očku sledujem Mikiho, ktorý dedka úplne hlce očami. Nechám slivky tak.
"Tebe sa ten dedko veľmi páči, však? Najradšej by si mu šiel pomôcť...!"
Čo nenarozprávajú ústa, povedia oči.
Dedko lepí, našiel vraj ešte jednu dieru okrem tej, čo sme vyňuchali ešte v týždni my.
"A máte návštevu?" Nadhadzujem reč, otočená k novej striebornej Fábii na dvore.
"Mám. Syn prišiel... z Bratislavy." Chemoprén sa zastaví na polceste k diere.
"Prišli aj s maličkým?" Pýtam sa, lebo viem, že má malinkého vnuka a deti neskutočne ľúbi.
Chemoprén tečie na dieru. "Prišiel... hej... Jeden prišiel a druhý odišiel. Tam mi odišiel, na cintorín a tento je v Bratislave, tam, ďaleko, nechodí... Tuba s lepidlom je zavretá, tečie niečo iné. Dedko plače.
"Rok bol teraz, čo mi umrel. Mal by akurát 38 rokov. Nebolo pomoci... smrť ho vzala..."
Ruky žalostne zdvihnuté padajú bezmocne naspäť k telu. Predo mnou stojí opustený človek. Rakovina mu vzala syna. Mal toľko rokov, čo ja. A spolu s rakovinou mu odišla aj nevesta s deťmi. Bývali u nich, ktovie, azda to nedokázala utiahnuť - žiť na mieste, kde leží ktosi dôležitý.
Dom - opacha ostal mŕtvy tiež. Dedko s babkou sa len motajú pomedzi rajčiny a stromy, aby vystrašili žiaľ a samotu.
"A my tu teraz... v tomto... sami..." Mávne rukou k tomu, čo už nemá dušu, lebo nemá v sebe deti.
Žiadne zahováranie nepomáha. A mlčanie bolí ešte viac.
Ako dobre, že deti ma opäť volajú... zas sú smädné. Tichúčko, s pocitom viny, odkráčam.
.........
"Už je to!" Kričí dedko o chvíľu. Bazén znovu pristáva na svojej strane plota, tečie doň voda. A keď podvečer stojím zas pri plote, dedko mi vraví: "Je úžasné sa dívať na nich, ako sa bláznia v tej vode! Sú takí krásni... Už aby ste ten dom postavili... Nech tu nie je tak otupno...
Zvláštne, keď si starý chlap vylieva srdce. Človek by mu dal neviemčo, a on túži len po závane života na každý deň.
.....
Je horúco.
Nalievam už neviem koľký pohár vody. A mám pocit, že ich budem vďačne nalievať do smrti. V tých pohároch, malých dlaniach a dychtivých pohľadoch je skrytá živá voda.
A veľmi sa mi žiada uhasiť ten smäd po živote za starým hrdzavým plotom.
Dať to, čo chýba, bez čoho sa nedá byť, aj keď je všetko kúpené a získané.
Aspoň orosiť živou vodou čelo.
Aby sa dalo každý deň usmiať na seba v zrkadle.
