Aj včera. Povestná kvapka pretiekla ani nevedno ako. Pár minút navyše pri skype, ako by sa patrilo. Bolo mi super. Až som prehliadla, čo môj drahý za mojim chrbtom robí.
A potom to prasklo. Napriek snahe rýchlo zbaliť pc, napriek prvotným objatiam a nežným slovíčkam. Nevyspaté noci, choré deti, priveľa práce, osamelosť na oboch frontoch, vyčerpanie až do krajnosti... všetko sa to zrazu namotalo do neuveriteľnej výbušniny.
Skúšali sme s tým niečo urobiť. V polospánku, občas strácajúc niť rozhovoru. Nešlo to. Bolelo to. Prečo toto? A prečo hento? A prečo nemôžem toto? A prečo si taká?
Priveľa naslepo vystrelených patrónov slov. Keď kypí spod pokrievky srdca, riadne to prská. A páli, aj tam, kde to nemusí. Pravda je pritom niekde uprostred. Cítime to priveľmi dobre. Z posledných síl sa snažíme neublížiť si.
Keď už strácame pojem, čo je včera a zajtra, vďaka plaču nášho najmenšieho padneme do postele.
Aké plaché ráno. Nie je tiché, len také opatrné, ešte ubolené, Snažíme sa byť obaja jemní. Ale ten smútok... vanie tu ako riadny prievan. Málo slov, vážime ich na miligramy. A vyberáme, ako pre kráľov. Pusa dnes pri odchode do práce nebola.
Hrozne dlhý deň. S deťmi u lekára, pomedzi to píšem dlhokánsku sms. Ide na číslo, ktoré mám automaticky predvolené v mobile. Prosím, odpusť, pomôž mi... Keď voláme, sme vážni a jemne opatrní.
Zmeškaný vlak. A ja sa už nemôžem dočkať. Ešte neviem byť sama sebou, ešte ma bolí moje ja. Ale nechcem byť sama. Hrozne nevyspatí, ale predsa pri sebe. Teraz dať na poriadok deti.
Tma. Čakám a stále premýšľam, kde som urobila chybu. Na to musia byť dvaja. Nevyzúvam sa.
Zrazu dôjde ku mne s vanilkovým pudingom so šľahačkou. Kŕmi ma. Chce sa mi plakať – od úľavy, od uvedomenia si, že sa napriek všetkému ľúbime a dokážeme prekročiť seba samých a svoju urazenú pýchu.
Objímam toho, ktorému už 12 rokov každý deň znovu hovorím „áno“. Mám skvelého muža, keby ste to nevedeli.
Pomaly otváram všetky dvere a okná na srdci opäť dokorán. Búrka prehrmela, už len povystierať nalomené stonky sebavedomia a poutierať slzy.
Milovať naozaj je veľmi náročné. Ďalšia skúška veľkosti našej lásky je za nami.
Prešli sme.
