Teraz sa už ani hrabať netreba.
Napriek všelijakým zákazom mesta sú ľudia leniví a otrlí. Svoje prebytky a nepotrebnosti sú ochotní odvliecť len pár krokov od svojej obývačky - ku kontajneru.
A tak som vďaka tomu, že všetkého je dosť a všetci na normálnom sídlisku si napriek frfľaniu na chudobu a platy môžu zrejme dovoliť niečo lepšie, prišla k pár kapitulálnym úlovkom.
Posledným z nich je nádherná ružovo-modrá drôtenná hojdacia postieľka pre bábiky.
Moje bdelé oko ju zbadalo pred pár týždňami zarána cestou k našej Jednote. Už zdiaľky som videla, že jej nič nechýba a v duchu som prosila smetiarov, aby boli pomalší ako ja.
Stihla som to. Doma som postieľku umyla, oprala bočnice a postavila do dievčenskej izby. Jediná vada, ktorú som našla, bol ulomený svorník na držanie baldachýnu na jednej strane postieľky. Trochu filipa a trikov šikovných rúk - bolo po probléme, postieľka je pojazdná.
Baby sa šli zájsť od nadšenia a úžasu.
"Mami, kde si to vzala? Je presne taká, akú som vždy chcela!" Viki jemne skúša hojdať postieľku.
"Kúpila som..." Naťahujem ich s víťazoslávnym úsmevom.
"A... bola drahá?" Bojazlivo prezvedajú dievčatá, vedomé si stavu nášho rozpočtu.
"To teda si píš... dosť. Ale čo by človek pre vašu radosť neurobil.
Keď som im nakoniec prezradila pravdu, ani mi uveriť nechceli.
Možno preto, že si ešte napriek všetkému dostatku vedia vážiť veci a nie sú pre nich samozrejmé.
Možno preto, lebo už vedia, že za peniaze si šťastie nekúpiš... že srdce zalepené bankovkami na nové veci je na figu... že niekedy netreba veľa, aby sme druhému urobili radosť...
Možno by stačilo urobiť pár krokov ďalej, ako ku kontajneru.
