Dobre si pamätám spred pár rokov návrat našej dcéry zo školy. "Mama, čo je to prezident? Načo je? A kto je to teraz?" Zmrzol mi úsmev. Odpovedala som pekne po poriadku. Aj to, ako si ja prezidenta predstavujem a prečo teda o tom človeku, ktorý tam teraz v parádnom bielom paláci sedí a z každej triedy na deti hľadí, nehovorím. "Jednoducho to pre mňa nie je človek, ktorý mi zosobňuje rolu prezidenta." Bolo mi v ten deň z toho riadne blbo kdesi vo mne, a nedúfala som, že dôjde k tomu, aby som sa dožila prezidenta, ktorého voľba ma bolieť nebude.
Medzitým som pracovne niekoľkokrát dostala na redakčnú lopatu jedného mladého právnika. Kandidoval do parlamentu a tak mi ho pred voľbami dali za úlohu spovedať. Teda, nielen jeho. Ale on - to si pamätám dodnes - aj do našej maličkej redakcie odpovedal načas, ľudsky, otvorene a naša komunikácia mimo pripravovaného rozhovoru bola dlhšia a príjemnejšia, ako rozhovor sám, hoci bol veľmi dobre čítaný.
Po tejto skúsenosti som bola aj viac odvážna, ak nie drzá - a znovu som ho prizývala do mnohých ankiet o rodine, o manželstve, o hodnotách... boli anonymné, takže z toho ani ako poslanec nemal žiadne postranné PR - ale znovu komunikácia bola rýchla, príjemná a došlo aj na nahliadnutie hlbšie, ako bola položená otázka. A tak je to vlastne doteraz.
Žasla som. V tom čase som stratila posledné ilúzie o politike a prestala som dúfať, že okrem ponovembrových, už trošku ošúchaných politických tvárí, sa tam zjaví niečo, čo bude mať môj vek a moje názory, ktoré navyše kopírovali aj môj aktívny prístup k životu a viere bez toho, aby to z neho nejako extra trčalo ako zabudnutá relikvia.
Potom som potrebovala radu. Dobrého právnika, ktorý ma vyseká z niečoho, čoho dosah môjho muža desil. Trochu som sa bála, čo povie - ale napísala som na starý známy mail. Nie raz, aj druhý. V oboch prípadoch znovu prišla odpoveď rýchlo, jednoducho, pokojne vysvetlená a navyše, problém, ktorý nás desil, bol zažehnaný jeho zásahom... bez toho, aby nás to stálo čo len cent a žeby sme o tom vedeli. Napísal mi už len do mailu potichu ako hotovú vec, aby som sa preto už netrápila.
Hoci ma politika prestala baviť, hlavne "one man show", jeho som po očku sledovala. Spokojná. Spokojná som aj teraz. Volím prvý raz rada. Bez obáv. S poznaním človeka, ktorý má nielen v hlave, ale aj v srdci. Bez namyslenosti, hoci mu to mnohí vyčítajú. A: dúfam, že sa mi splní tajný sen. Nechcem už starého (za zásluhy o výstavbu čohokoľvek) prezidenta!
Preto volím Rada.
