Žije na hromádke so svojim už pekných pár rokov. A zrazu jej bliklo, spomenula si, že je katolíčka a veľmi chce mať cobydup svadbu v kostole. Z pointy príbehu som jasne vytušila, že jej drahému to nie je celkom po vôli a mne nie je jasné ani to, či vôbec nejaký ten zväzok manželský chce. Takže milá prebudená deva sa rozhodla z toho urobiť prekvapenie pre neho...
My sme v sobotu pred týždňom boli na jednej úžasnej svadbe, kde obaja mladí priam žiarili šťastím. Áno, mali ju v kostole, ale tomu aktu predchádzala dlhá a dosť ťažká cesta budovania vzťahu, ktorý má perspektívu žiť a rásť. Aj tak to nebudú mať jednoduché, práve tak, ako to nemá jednoduché nik, ani my.
Pre tých, ktorí žijú skutočnú vieru, je svadba v kostole niečím, čo ich posilňuje, i keď sa nevyhnú krízovým situáciám, ktoré preveria ich odhodlanie dodržať svoj manželský sľub. Aj tak veľakrát stretávam ľudí, ktorí sa rýchlo nahrnuli do vzťahu, do manželstva a teraz sú zatrpknutí z postoja Cirkvi, lebo im spoločný život neklape. /A na potvoru pri tom zabudli na formulku, ktorú hovorili: „až kým nás smrť nerozdelí...“/ Že to chce zrelých a zodpovedných ľudí, ochotných sa obetovať, odpúšťať a stále znovu začať, to dochádza málokomu. A už vôbec nebudem hovoriť o tom, ako si mnohí vyberajú partnera na celý život... je mi to čudné a nechápem, či to robia tie feromóny alebo aký div.
Svadba v chráme nie sú len organy, starodávne oltáre, sviečky a romantika. Pre mnohých to však takto je.
Lenže – za peniaze si šťastie nekúpiš.
A ani ten najkrajší sobáš v najočarujúcejšom chráme nie je pečiatkou na doživotnú záruku šťastného manželstva.
