Až jeden deň mi zavolala kamoška:
"Nevidela si jej dievčatá?"
Videla.
A príbeh je to tiež na neuverenie.
Za mladi sa potkla, to sa stáva. Dcérku vychovávala sama, krásne modrooké dievčatko s dlhým blond vláskami bolo slušné, ale vždy tak zvláštne zádumčivé.
Potom jej odstup zlomil mladý, tmavovlasý muž. Uverila. Veď nakoniec, veľmi pekne sa správal k jej dcérke. Do troch rokov, čo boli spolu, rýchlo po sebe prišli dve ďalšie dievčatká. Tmavovlasé ako on, živé a pohyblivé ako jašteričky. Pobehovali u nás pos sídlisku aj so staršou - nevlastnou - sestričkou, vzťah medzi nimi bol krásny.
Až naraz to zmizmutie mamy aj najstaršieho dievčatka. O pár panelákov ďalej som vídavala len tmavovlasného tatu, dve dievčatká poskakovali okolo neho celé leto, kým s firmou kládol dlažbu na parkoviská okolo panelákov.
Nie, nesprával sa k nim zle. Očividne ich má rád takou tou jednoduchou láskou otca, tie veveričky sú mú stále v pätách za jeho rýchlou chôdzou, neustále niečo štebotajúc.
Mama medzitým bola už inde. Lebo ocko zrazu nechcel mať už rád prvé dievčatko, len tie svoje a dával jej to jasne najavo. Až tak, že láska medzi ním a jeho mamou sa stratila. Musela odísť, ak chcela ochrániť seba aj malú pred útokmi doma - aj za cenu, že tam nechala dve veveričky.
Strašné rozhodnutie.
Tato medzitým hustil do "svojich" dievčat, aká je tá mama... a podľa scenára manipulácie si ich kupoval. K mame ich pustiť nechcel, ani na jej žiadosť.
Medzitým mama znovu uverila... niekomu inému, kto mal v malom mestečku vedľa nášho,kde bývala, utešiť jej srdce a byť jej oporou. A na svet prišli ďalšie dve deťúrence. Krátko po narodení toho piateho ostala znovu sama.
Situácia na údes: sama na materskej, bez príjmu, v prenájme v jednoduchých podmienkach s troma deťmi od dvoch otcov, dve z času na čas prichádzajúce od tretieho otca. Pre veveričky sa naplakala - nič nechceli, nič nehovorili, len čakali na čas, kedy budú môcť odísť späť.
Brat na ňu tlačil, aby deti napísala na neho. Otec vážne chorý, tiež pri nej.
Absurdná bieda? Nezodpovednosť?
Netrúfam si povedať nič z toho.
Lebo ona o všetky svoje deti bojuje. O všetky sa nádherne matersky stará. Napriek tej hroznej situácii neprestáva veriť, že to zvládne. A vďaka bývalej spolužiačke /"Ty si jediný človek, ktorý pri nás ostal", povedala jej/ sa zbiera zo dna.
Má možno 40 kíl aj s topánkami, možno je naivná, možno vie málo o vzťahoch a živote.
Ale má takú silu žiť, ako málokto z nás v podmienkach "slušnej strednej vrstvy", čo nad jej príbehom bude krútiť hlavou.
Tak nad ňou premýšľam už dva týždne, lebo mi nedá spať.
Niekomu bolo dané málo, a niekomu veľa. Všetkého - vzdelania, lásky, výchovy, peňazí, hmotného na každodennú existenciu, dobrej práce.
A niekomu bolo dané z tohto súdka menej. No o to viac zas sily žiť vystretí napriek ranám a odvahy dívať sa stále dopredu, za slnkom.
Možno sú aj ďaleko v Afrike ľudia, ktorí potrebujú pomoc v biede.
Na to, aby sme si však vzájomne obnovovali v sebe ľudskosť, možno netreba chodiť ďaleko.
Možno stačí urobiť to, čo musím zajtra urobiť znovu ja: zavolať jej spolužiačke.
"Evi, čo všetko M. potrebuje? Poďme jej na pomoc... nezabudla si na mňa?"
