Jednoducho – je mi tu dobre napriek mnohým pokašľaným veciam, stále tu nachádzam dosť veľa ľudí, ktorí stoja za slovo, myšlienku, stretnutie. Stále verím, že toto malinkaté územie sa učlovečí a bude sa tu dať normálne žiť. Preto bez problémov každé ráno vyprevadím deti do slovenských výchovných inštitúcií, nakupujem v Jednote so socialistickým myslením pre celú rodinu a úsmevom presviedčam našich veľmi dôležitých ľudí mestského úradu, že sú aj dôležitejšie veci ako je stavba Samsungu v našom meste alebo odpredaj rekreačného zariadenia.
Keď to už chcete vedieť – chutia mi humenské mliečne výrobky, z času na čas si pomôžem dobrým pivkom od Bažanta, najlepšie mlieko majú tatranské kravy, a žiadny iný chlieb nevonia tak dobre, ako ten ražný, ktorý kupujem najradšej ešte takmer horúci z pekárne na námestí. Neostane z neho ani omrvinka. Nehanbím sa za naše ľudovky, nie je mi trápne dodržiavať staré zvyky, učím tomu aj svoje deti a na návrh, kam ísť na dovolenku, som nariadila /k všeobecnému nadšeniu/ trampské túlačky pod stanom dolu Považím po slovenských hradoch. Čakáme už len, kým naša najmenšia ratolesť bude trošku pojazdnejšia aj pod celtovinu. Myslím vážne, že človek má poznať najprv to, čo má doma a vážiť si to, potom nech oňuchá aj von a môže porovnávať.
Občas má však môj patriotizmus vážne výpadky a to nielen kvôli úrovni našej politickej scény alebo pre národnú vlastnosť závisti nosa medzi očami. Výpadok apriori nastáva v podstate preto, lebo niektorí z našich výrobcov sa ešte nevrátili k prísloviu „remeslo má poctivé dno“ a zákazník je pre nich len niekto, od koho na krátky čas nabalia veľa peňazí.
A tak máme doma síce krásne, ale nepremiestniteľné skrine kdesi od Trnavy, občas si občerstvujem znalosti šklbania hydiny miesto Novogalu a gúľam očami nad večne tekutým medom v obchodoch, o ktorom si mnohí myslia, že je zdravý. Ja som včelárova dcéra, takže o tom našťastie viem svoje a nie som na to odkázaná. Ale takých perličiek ste iste zažili aj vy dosť.
Včera ma však vytočil istý slovenský výrobca, ktorý v poslednom čase presviedčal cez médiá, že budeme držať ruku na pulze. Nuž, naša rodina nebude. Napriek snahe podporiť internetový obchod nám onen výrobok prišiel takmer po 2 mesiacoch, bol nefunkčný, zrazu nebolo toho, ktorý by za to mohol a odviezol ho späť na reklamáciu. Pošta mi vďaka „odbornej“ rade servisného strediska vyrobila 180,- sekeru v domácnosti a to nepočítam telefónne účty. Dnes už hádam má tento príbeh bodku.
Ale mne ešte dlho potrvá, kým sa odvážim kúpiť niečo slovenské, čo stojí viac ako 100,- Sk. Aj keď som stále patriot.
