Zmluva o výhrade vo svedomí sa už raz stala podnetom na rozpad pravicovej koalície, našťastie len niekoľko mesiacov pred voľbami. Osobne som bol vtedy rád, že SDKÚ-DS túto podmienku označila za neprijateľnú, a zrejme to nebola jediná strana, ktorá s ňou mala problém. Na jednej strane chápem boj KDH za určité ciele a hodnoty. Treba si však uvedomiť, akú časť spoločnosti táto strana vlastne reprezentuje.
Bez urážky, KDH zastupuje približne osem percent populácie, ak spriemerujeme jej dva posledné volebné výsledky. To je veľmi malý podiel na to, aby presadzovala ciele, ktoré významným spôsobom ovplyvnia celú spoločnosť. Zrejme nie som jediný, kto je za úplnú odluku cirkvi od štátu, a kto vonkoncom nie je nadšený z toho, že na Slovensku vôbec existuje akási zmluva s Vatikánom. Rešpektujem to, tak ako rešpektujem fakt, že katolícka cirkev má nepriamo ohromnú politickú moc, a tak sa niektoré v minulosti vydobyté pravidlá len tak ľahko nezmenia.
Nedokážem sa však stotožniť s tým, aby sa prijímali pravidlá nové, zvlášť keď sa za ne vo voľbách vysloví ani nie desatina zúčastnených. Zmluva o výhrade vo svedomí, zákaz interrupcií či napríklad zákaz nedeľňajšieho nakupovania, to sú skutočne pravidlá, ktoré výrazne zasiahnu do práv celej spoločnosti. Vôla jednej osempercentnej strany s absolútnou podporou časti predstaviteľov katolíckej cirkvi by však nemala byť postavená nad záujmy celej spoločnosti. Ak sa má niečo v týchto veciach zmeniť, v tom prípade je namieste využiť inštitút referenda.
Verím, že predstavitelia KDH nepodľahnú ilúzii a nebudú za každú cenu trvať na svojej podmienke. V opačnom prípade by totiž skutočne mohli prijať ponuku vládnuť v dvojke s Ficom, ktorý je ochotný stať sa na chvíľu aj bigotným katolíkom, len aby sa udržal pri moci. Podobný ťah by však bol pre KDH politickou samovraždou, a verím, že si to Ján Figeľ uvedomuje.
Osobne som ho vždy vnímal ako veľmi dobrého diplomata. Verím, že svoje dlhoročné skúsenosti z hľadania kompromisov na európskej pôde pretaví aj do terajších koaličných rokovaní.
