Kto si aspoň raz nepodal Športku?
Osobne patrím medzi príležitostných „hráčov“, aj keď tento výraz nemám rád. Pretože pokiaľ hazard zovšeobecníme, tak za hráča môžeme považovať už aj toho, kto si niekedy podal Športku (pardon, Loto) prípadne skúsil šťastie v športových stávkach. Ja si občas podám oboje, a teda som hráč. Ďalšia definícia hráča sa ku mne vzťahuje vtedy, ak sa idem niekedy odreagovať k elektronickej rulete prípadne si zahrám poker cez internet. Jediný druh hazardu, ktorému sa aktívne vyhýbam, sú výherné automaty. Nie preto, že by som nemal odvahu, ale jednoducho preto, že ich považujem za veľmi nudné. A prípadné výhry nie sú dielom náhody. Neraz sa čudujem, ak niekde vidím ľudí, ktorí sú schopní presedieť pri tých mašinách niekoľko hodín len preto, aby postupne prehrali všetky peniaze, s ktorými tam prišli. Ja by som sa teda unudil, a zrejme môžem povedať, že našťastie práve preto to neskúšam.
Nemám však rád, ak niekto hazard zovšeobecňuje ako niečo výrazne škodlivé. K tomuto článku ma inšpirovala diskusia Českej televízie na tému hazardu. Tradične na spoločenskú objednávku – už zo skladby hostí bolo jednoznačné, akým smerom sa bude uberať. V štúdiu bola manželka bývalého gamblera, dvaja „nahnevaní starostovia“, ktorí nechcú herne vo svojich obciach, no nepomôžu si. Horlivý primár, ktorý by najradšej všetky hazardné mašiny povyhadzoval niekam do oceánu, zástupkyňa Ministerstva financií, poslanec a expert na hazardné hry a predseda Asociácie prevádzkovateľov hracích automatov.
Majiteľ automatov by nehral, vy áno?
Iste tušíte, aký bol výsledok tejto diskusie. Všeobecné odsúdenie v štýle – hazard je zlý, treba to zrušiť, ide o nemravné a nemorálne podnikanie, za komunizmu to neexistovalo, ničí to životy a pod. A predseda asociácie prevádzkovateľov hracích automatov osamelo čelil argumentom odporcov. Moderátorka Michaela Jílková sa samozrejme angažovala až príliš, a moderovala diskusiu v duchu spoločenskej objednávky. A tak pán zástanca hazardu na konci vyznel takmer ako blbec, keď z neho vytiahla napríklad aj vetu, že on sám by na výherných automatoch nehral.
Ja by som tiež na výherných automatoch nehral. Z dôvodov, ktoré som opísal vyššie. Jednak by ma to neuveriteľne nudilo sledovať ako mi pred očami rolujú obrázky, ktoré nemôžem ovplyvniť, a ako za niekoľko ťahov môžem prehrať cenné peniaze. Ale stále si myslím, že nie je hazard ako hazard. Keď už by som išiel nejaké peniaze „otočiť“, vybral by som si rozumnú sumu, ktorú do svojej večernej zábavy vložím. Čiže ak si zoberiem 10 eur, prídem o desať eur. Ak zoberiem 20 eur, tak rátam s tým, že prídem o 20 eur. Veď sa idem zabaviť, nie si zarobiť. A v tej chvíli sa pre mňa hazard stáva relaxom, možnosťou sa na chvíľku odreagovať. A nezáleží na tom, či ide o automaty, ruletu alebo športový zápas, ak sa v tej chvíli budem cítiť dobre.
Ak niekto ide do herne s cieľom prísť ľahko k peniazom, je takmer isté, že sa mu to nepodarí. Svoje šance môže síce zvýšiť výberom určitej hry alebo stávky, ale túžba po rýchlej výhre väčšinou spôsobí, že sa začne správať iracionálne a zvolí hru, ktorá mu peniaze skôr uberie než prinesie. Aj ja som párkrát podľahol vidine, že sa dá na hazardných hrách niečo získať. Našťastie, viackrát ma osud veľmi rýchlo vyviedol z omylu, vždy som zostal viac-menej na nule.
Osobný audit príjmov a výdavkov na hazard
Nedávno som si robil „audit“ svojich príjmov a výdavkov na stávkovaní cez internet, a vyšiel mi zaujímavý údaj. Za tri roky, čo som zaregistrovaný v rôznych on-line stávkových kanceláriách, som nevyhral ani korunu. Presnejšie, nikdy som neskončil v najlepšom, a ak som aj niečo vyhral, väčšinou som to postupne prehral. Ale platilo to aj naopak. Ak som dlhší čas nevyhrával, tak práve vtedy prišiel ten šťastný tip. A mal som šťastie, že sa mi zo systému vrátilo práve toľko, koľko som doň vložil. Aj keď sa to nezdá, to je sama o sebe najväčšia výhra.
Preto si hovorím – nie je hazard ako hazard. Vždy je to len o tom, aké má človek nároky a očakávania.
