Veď vraj mýliť sa je ľudské, tak prečo sa za omyly tak poctivo platiť musí?
Človek tak veľmi snaží sa zachrániť z pavučiny chýb.
Pod náporom minulosti však kosti praskajú a každá spomienka ho vo vnútri dusí.
v hlave výčitiek má viac, ako v mori rýb.
Keby tak stačilo len počkať a život by nám vrátili nepoškodený ako pre rýchlosť zhabaný vodičák späť,
keby stačilo len vypísať šek a razom zaplatiť, čo spravili sme ružovou budúcnosťou opití.
Nestačí. Človek musí pod ťarchou výčitiek večne trvajúce noci bdieť.
Musí trestom na zem padnúť a dýchať prach vinou na smrť dobitý.
Márne sa snažíme újsť , či pred tým všetkým sa niekam skryť,
minulosť bezodkladne pýta si úrok za naše rozhodnutia.
Až teraz nám napadá, že mohli sme možno aj inak žiť.
Zúfalí hľadáme na dne pohára čaro zabudnutia.
Často sa pokúšame od nuly a bezchybne začať žiť,
neuvedomujúc si, že žiť tak je len nereálnym snom.
Cestu sme si už vybrali a tak to vraj musí byť.
Ostáva nám len snažiť sa zlepšiť ju každým novým dňom.
