Niekedy sa mi vidí, že všetky dni sú si navlas podobné. Ráno ma zobudí mobil. Neochotne vstanem z vyhriatej postele, skočím pod sprchu, potom raňajkujem moravské koláčiky s čajom. Sadnem do auta, počúvam rádio a občas hromžím na kolóny pred Patrónkou. V práci sa na všetkých usmejem, zaželám dobré ráno. Spýtam sa, ako bolo včera, nikdy nie, ako bude zajtra. Konverzáciu o počasí považujem za trápnu. Začnem pracovať, pred dvanástou skočím na obed, potom pracujem ďalej. Zostávam v práci čo najdlhšie. Zámerne, aby som neprišiel domov pred súmrakom. Doma niečo zjem, zapnem telku a premýšľam, čím bol končiaci sa deň iný ako tie predošlé. Zaspávam po polnoci. A ráno ma zobudí mobil...
V poslednom čase sú však aj dni, kedy sa zobudím ešte pred svitaním. A keď tak stojím na balkóne zababušený v župane a sledujem brieždenie, uvedomím si, že západ a východ slnka sú si na niekoľko okamihov na nerozoznanie podobné. Že byť s niekým a byť sám je často v podstate to isté. Že vedieť, že Boh nie je, a veriť, že je, neznamená, že som kacír alebo náboženský fanatik.
Týmto všetkým chcem len povedať, že keby si nebodaj mala chuť opýtať sa ma, ako sa mám dnes, s najväčšou pravdepodobnosťou by som odpovedal slovami básnika:
Celé mesto je dnes smutné,
smutné parky, smutná pláž,
a ja smútim preukrutne –
chodím k tebe, keď ma voláš,
chodím, aj keď nevoláš...
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Dnes ťa však moja odpoveď na túto otázku pramálo zaujíma.
