Blbé obdobie. Akoby sa vrece roztrhlo so sklamanými ľuďmi, ktorých stretávam takmer všade. V práci, v súkromí, na internete. Veľké hnedé oči mojej kolegyne Mirky sú smutné už niekoľko dní. Kamarátka Tatiana, s ktorou sme sa zoznámili prostredníctvom blogu, sa znova sklamala v láske. A môj dobrý kamarát Tomáš sa trápi pre dievča, ktoré ani po štyroch mesiacoch necíti potrebu zavolať mu a spýtať sa ho, ako sa má a či je vôbec živý.
Rád by som v sebe nazbieral dostatok síl, aby som ich všetkých povzbudil. V podstate sa utešujeme navzájom, filozofujeme pri káve či biliarde o tom, prečo sa veci náhle obracajú proti nám. Prečo trpíme akousi podivnou apatiou, ktorá paralyzuje naše konanie a schopnosť hodiť veci za hlavu a dívať sa len vpred. Za posledných pár dní som zostarol o pár rokov.
Nad týmto všetkým a všeličím iným som premýšľal, keď som dnes v noci stál na balkóne a opäť raz nemohol spať. Nočná obloha bola tmavá. Márne som pátral po Malom voze a iných obľúbených súhvezdiach. Mal som pocit, že tá temná, mŕtva obloha na mňa padá. A tento pocit ma neopustil doteraz.
