Drahá Júlia,

Slnko už pomaly zapadá, no stále je tu vyše tridsať stupňov v tieni. Sedím so zatvorenými očami, nechávam sa chlácholiť teplými lúčmi a presviedčam sám seba, že toto sú okamihy, ktoré si musím vedieť vychutnať. S istým nadhľadom môžem hovoriť o ideálnom večere – v jemnej nostalgii poťahujem z cigarety, upíjam si zo sangrie a načúvam silnejúcemu virvaru ulice. Siesta sa končí. O necelú hodinu začne mestečko žiť svoj nočný život a ja sa môžem nechať strhnúť jeho divokým rytmom, diktovaným vášnivým klepotom kastaniet. Mal by som sa tešiť z posledného dňa v nádhernej Cartagene. Škoda, že tu nie si so mnou.Zajtra o 12:30 mi z Murcie letí lietadlo. Ráno už nebudem mať čas vykúpať sa v tyrkysovom mori. Júlia, more je tu skutočne nádherné. Keď fúka vietor, pláž zalievajú divoké vlny. Určite by sa Ti tu veľmi páčilo. Teraz je hladina pomerne pokojná. Rozhodol som sa, že si sadnem do vlhkého štrkovitého piesku a dopijem fľašku. Pláž je takmer prázdna. Asi dvadsať metrov odo mňa sa práve poberá do mesta mladý párik. Zrejme Nemci. Tých je tu dosť, no podstatne menej ako napríklad v Llorete. Keby som sa rozhodol ich osloviť, určite by sme spolu priateľsky vyrazili do ulíc. Cartagena má magickú atmosféru. Vďaka unikátnej zmesi tradičných južnošpanielskych stavieb s množstvom maorských architektonických prvkov pôsobí okúzľujúco na každého, kto naberie odvahu aspoň raz sa zamotať do jej kľukatých uličiek. Ľudia sú tu jednoducho k sebe milší. Ver mi, že aj ja som dnes ako v tranze. Čiastočne z toho, že zajtra by som sa mal vrátiť domov, čiastočne tiež preto, lebo sa mi vidí, že tu som k Tebe paradoxne bližšie ako kdekoľvek inde na svete, Júlia. Milá Júlia, voda je nielen priezračne modrá, ale aj príjemne chladí. Moje dlane ako veľké pádla krájajú mierne sa vzdúvajúcu hladinu. Myslím na Teba. Či si mi už odpustila? Či Ťa ešte niekedy uvidím? Občas mám pocit, že si stále so mnou a že naše odlúčenie je len dočasné. Že Ťa mám na dosah kdekoľvek som, ale že mi stále akosi záhadne unikáš. Aj v tejto chvíli sa mi zdá, že tmavá masa vody skrýva akési tajomstvo. Nie som si istý, či netrpím halucináciou z horúčavy a fyzického vyčerpania, alebo mi do hlavy stúpla lahodná sangria. V tejto chvíli by som však prisahal, že pod hladinou som zazrel akýsi záblesk. Akoby sa v hĺbke mihla strieborná stuha. Možno sa niekto topí! Možno niekoho unášajú zákerné morské prúdy! Zhlboka sa nadýchnem a ponorím sa. Plávam čoraz hlbšie, už nepočujem ani hluk doliehajúci z mesta, nevidím takmer nič. S prekvapením zisťujem, že si moje unavené telo zvyklo na ponurú a mdlobu vyvolávajúcu atmosféru podmorského sveta. Je to zvláštne, Júlia. Okolo mňa je ticho, tma a chlad. Neviem, ako hlboko som klesol. Neviem, či mi kyslík vydrží na návrat tam hore. Znova mám ten desivý pocit, že tu, hlboko pod hladinou, som Ti bližšie ako kdekoľvek inde. Že som schopný zazrieť záblesk Tvojich očí, že dokážem počúvať Tvojmu šepotu ako ľúbostnému spevu delfína, že môžem objať Tvoje éterické telo, že môžem ochutnať Tvoje opájajúce pery... Jediné, čo potrebujem k úplnému šťastiu, je cítiť vôňu Tvojich vlasov, Júlia. Zhlboka sa preto nadýchnem - - - - - - -