Mám rád gýče a gýčoviny. Asi práve preto, že sú milé, pestré a vyvolávajú vo mne spomienky na detstvo. Napríklad taká ruža zo strelnice. Kedysi bol príchod cirkusu a kolotočov do našej dediny udalosťou. Najmä možnosť vystreliť si zo vzduchovky s pokrivenou muškou a získať pre mamu, sestru či kamarátku papierovú ružu bola výzvou pre každého chlapca. Dnes si uvedomujem, že oná ruža zo strelnice je vlastne len kúskom odlomenej špajle, drôtika a šikovne poskrúcaného krepového papiera. Napriek tomu raz za rok obetujem 15 korún za tri pokusy vystreliť pre niekoho ružu. Záhadným spôsobom je tá ruža pre mňa aj pre obdarovanú magická.
Vo štvrtok ráno som si v topánke našiel prekvapenie. Malého Mikuláša, celého v červenom kabáte a s dlhou bielou bradou. Made in Taiwan, samozrejme. Šťukol som vypínačom ukrytým pod podstavou a čuduj sa svete, Mikuláš (Santa, Ded Moroz atď.) rozsvietil svoju maličkú diódovú pochodeň a začal troška komicky krútiť tučnými bokmi úplne mimo melódie známej Jingle bells... Najprv som sa aj durdil, že som nebol obdarovaný sladkosťou, ktorou nikdy nepohrdnem. Po pár minútach som však tú, čo mi toho veselého tanečníka venovala, mocne objal. Najkrajší gýč, aký som kedy dostal.
Sľubujem, že koncom leta, keď k nám prídu kolotoče, Ti na oplátku vystrelím papierovú ružu.
