Keď som bol dieťa, mal som veľa kamarátov. Ale takmer vždy som mal len jedného najlepšieho. Či to bolo v škôlke, na základnej škole, alebo na gymnáziu. Dnes týchto bývalých najlepších kamarátov občas stretnem. Kývneme si, prípadne prehodíme niekoľko slov. Nemáme si čo povedať, delia nás roky, skúsenosti a všetky tie hlúposti, ktorým pripisujú dôležitosť len „dospeláci". Vždy ma istým spôsobom zamrzí, že ľudia, s ktorými som fajčil prvú cigaretu, kradol susedom jablká a podpálil stoh slamy, sú pre mňa po pár rokoch úplne cudzí. Na druhej strane ma teší istý rešpekt, ktorý medzi nami pretrváva. Myslím si, že keby som hocikoho z nich požiadal o pomoc, neváhali by.
Úplne inou kapitolou sú bývalé lásky - detské aj tie „skutočné". Vždy si rád vypočujem, ako sa tej ktorej slečne, či v niektorých prípadoch už pani, vedie. Poteší ma, ak mi na meniny alebo narodeniny zapípa mobil s SMSkou od nej, od nich. Ba dokonca v ojedinelých prípadoch s bývalou občas skočíme na kávu a v milo rozpačitej atmosfére prejavujeme záujem o „nový" život toho druhého. V každom prípade platí: čím som starší, tým nielen viac nových ľudí spoznávam, ale aj viac „starých" strácam. A poviem vám na rovinu, niektoré straty bolia - veľmi a dlho ...
Možno mi takéto veci prichádzajú na um práve v čase, keď ležím v posteli s ťažkou angínou a moju pozornosť dokážem sústrediť len na bolesť v hrdle a myšlienky víriace v hlave. A možno som urobil vo svojom živote zopár poriadnych hlúpostí, ktoré ma budú prenasledovať navždy. Niekedy sa vážne správam ako idiot.
