Keď sa človek narodí, zrazu je okolo neho veľa ľudí. Lekári a sestričky, unavená matka, opitý otec, slintajúca babka. Jedno plesknutie po zadku. Ak zaspieva, už im neujde. Je stredobodom záujmu. Od tej chvíle sa míľovými krokmi ženie do náručia smrti. A keď človek umiera a má „šťastie“, za ruku ho drží niekto blízky. Do tunela však už vstupuje každý sám.
Môžeš si nájsť dievča, možno dve, tri, päť, sto. Môžeš sa milovať s nimi, s ňou, alebo sám. Môžeš sa pokúšať rozdeliť zodpovednosť za beh vecí medzi teba a ostaných, alebo vziať všetko na svoje plecia či sa na všetko vyfláknuť. Môžeš predať dušu za peniaze, alebo odpratávať trosky v Iráne. Máš na výber, či sa nepreješ liekmi pre tvoj strach zo smrti, preto, aby si nezarmútil ľudí, ktorí sú na tebe hmotne alebo citovo závislí, alebo preto, že dnes jednoducho nie si hladný.
Mnohí z nás už tušia, že byť s niekým a byť sám častokrát nie sú opozitá.
Keď sa bude blížiť moja posledná hodina, môžem sa rozhodnúť, či umriem alebo budem umierať. Môžem zomrieť náhle, bez gest, plaču, kriku, dojímavej pokory alebo tvárenia sa, že som s vecou vyrovnaný a zmierený. Alebo môžem umierať – dlho, nástojčivo, s pompou. Môžem pluť perly ducha a zahlásiť niečo v zmysle, že „v nebi budem počuť“. Môžem s predstihom písať listy na rozlúčku, blogovať a dávať svetu vedieť, že sa chystám skapať alebo že raz skapem a cítiť sa pri tom výnimočne. Môžem si na smrtku pokojne počkať, alebo jej udať presné súradnice a ustlať si koľajnicou, odkopnúť stoličku, stlačiť spúšť... Budem v tom sám, keď vyprdnem z pľúc posledných 21 gramov vzduchu.
Môžem sa vykašlať na všetko a všetkých, môžem sa vykašľať na to, ako vyzerám, koľko zarábam a ako ma vníma okolie. Môžem – a nemusím. Možnosť voľby ma desí a zároveň fascinuje.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
„Dám si ovocný čaj,“ povedal som čašníčke. Milo sa na mňa usmiala.
