Víkend smestrávili cestovaním. Vyrazili sme podvečer a po dvoch hodinách presily áutna diaľnici sme dorazili do penziónu. Nasledovala ľahká večera a pohár pivana dobrý spánok. Pôvodne sme mali v pláne navštíviť len termálne kúpaliskopod holým nebom. No potom sme sadli do auta a nechali sa unášať kľukatýmicestičkami, ktoré lemovali čerstvo zorané polia, farebné aleje a malé domčekydedín s pre mňa neznámymi menami. Svojím malým prštekom blúdila poautomape, s nadšením vykrikovala, že tu by sme mohli navštíviť zrúcaninuhradu a tu zasa skalné obydlia. Vôbec mi neprekážalo, keď si nakrižovatkách hovorila „teraz vľavo" a pritom, s očami ponorenými domapy, si ukazovala vpravo. Vedel som, že vôbec nie je dôležité, či nájdeme nášcieľ. Dôležitejšia bola spoločná cesta.
A predvčeromv noci sa náhle prebudila a vstala z postele. V tichom bytesa ozýval rytmický cupot jej drobných bosých nôžok. Zvuk šumiacej vody napĺňalpohár. Potom otvorila okno. Takmer dokorán. Do izby začal prúdiť chladný nočnýoktóbrových vzduch. Ráno mi s ospravedlňujúcim výrazom v tvári povedala,že ho otvorila, lebo jej bolo teplo. Mňa však touto oficiálnou verziou neoklameš.Viem, že si ho otvorila, aby sme sa pod jedným malým paplónom mohli k sebeviac túliť a zohrievať jeden druhého až do rána ...
Je super,keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorí vedia čítať medzi riadkami :-)
