Dnešný, vlastne už včerajší večer mohol trvať večnosť a aj tak by bol pre nás prikrátky. Viem, varovala si ma, že riziko, že sa utopím v Tvojich očiach, je priveľké. A ja som to riskol a – utopil sa. Ani neviem ako a kedy sa to stalo. Možno krátko predtým, ako sviečka na našom stole dohorela a unavená tvár čašníčky, ktorá nám prinášala polnočný účet za kávu a sladkú marlenku, nás slušne pobádala k odchodu. Možno oveľa skôr. A ja, blázon, tvrdošijne odmietam akýkoľvek pokus o vzkriesenie ---------------------------------
Pretože teraz je podstatné už len to, že dve hodiny a tridsaťdva minút po tom, ako sme sa na okamih rozlúčili, stále cítim na bruškách prstov vôňu Tvojho jablkového krému. Akoby bol vyrobený z čerstvo natrhaných plodov zakázaného stromu...
Pretože teraz záleží už len na tom, že je trištvrte na lásku, a ja nedokážem nemyslieť na Teba, Z.
