Občas mám pocit, že som uviazol v slepej uličke. Spätne si v hlave premietam film môjho doterajšieho života a zvažujem, či som sa na tých niekoľkých veľkých križovatkách vydal správnym smerom. Poznáte to: pochybnosti o sebe samom sú to najhoršie, s čím sa môžete v nočných hodinách stretnúť. Zväčša ma takéto myšlienky prekvapia nepripraveného a v situácii, v ktorej som úplne bezbranný.
Nemám rád samotu. Mnohí sa pokúšali a stále pokúšajú filozofovať nad tým, že samota môže byť inšpirujúca, obohacujúca a neviem aká mystická. Ja si myslím, že je skôr sebatrýznivá. Veď čo môže byť pre človeka horšie, ako zostať sám so sebou? Nemáte možnosť pozerať sa na vec inými očami. Môžete len tupo hľadieť pred seba a bytostne pociťovať svoj kŕčovitý výraz. Ako v krivom zrkadle...
Mám sa už plné zuby. Dopijem kávu a vkĺznem pod paplón. Počúvam svoj dych, vidím obrysy pravidelne stúpajúceho a klesajúce hrudníka. Prečo, dočerta, nemôžem zaspať? Veď tá káva bola bezkofeínová!
