Sekundárne argumenty, podľa ktorých tento model zasiahne aj samotných pánov poslancov, je nechutne populistický. Poslancov je totiž „len“ 150 a vďaka ich vysedávaniu v rôznych výboroch a na stoličkách regionálnych politikov je ich príjem v mnohých prípadoch aj niekoľkonásobne vyšší. O iných potenciálnych zdrojoch financií pomlčím. Koho teda tzv. milionárska daň, ktorú možno považovať za jednu z vlajkových lodí Ficovej idei solidárneho sociálneho štátu, najviac ovplyvní? Ľudí, ktorí dlhé roky študovali, aby získali lepšie sociálne postavenie. Všetkých tých, ktorí sa rozhodli pracovať tvrdo a na úkor trávenia času so svojou rodinou, aby svojim najbližším zabezpečili lepšiu budúcnosť. Strednú vrstvu živnostníkov a podnikateľov, ktorí nepoznajú osemhodinovú pracovnú dobu, často ani víkendy a sviatky.
Na druhej strane stoja zástupy nezamestnaných, slabo platených, sociálne diskriminovaných, invalidov, dôchodcov, žien na materskej dovolenke. Na nich treba tiež myslieť, no nie tak, že sa budú rozdávať vianočné dôchodky, zvyšovať sociálne dávky a príspevky za pôrod, ale tvorbou vhodného prostredia pre investorov, progresívnou politikou zamestnanosti, ktorá prináša výhody pracujúcim, nie dlhodobo nepracujúcim (zámerne sa vyhýbam termínu „nezamestnaným“), rozumnou valorizáciou dôchodkov, celkovým zvyšovaním životnej úrovne vo všetkých regiónoch.
Najviac ma mrzí, že ťarchu celej „milionárskej dane“ najviac pocítia obyčajní pracovití ľudia, ktorých si vážim viac ako lenivých lajdákov, ktorý od skorých ranných hodín v Deň D, teda v deň vyplácania sociálnych dávok, stoja s fľaškou piva v ruke pred poštou.. Už samotné označenie „milionárska daň“ je však v tomto prípade paradoxné – ako milionári totiž budú klasifikovaní všetci, ktorí zarobia ročne nad 624 tisíc. Podivná je veru matematika novej vlády.
