Prečo ma zaujal príbeh o Lazárovi
Príbeh o Lazárovi a jeho vzkriesení patrí k najzaujímavejším scénam Nového zákona. A to hneď z viacerých dôvodov:
1. teologické a kristologické - vzkriesenie Lazára zohráva kľúčovú úlohu v procese potvrdenia Ježiša ako spasiteľa a následne pri rozhodnutí farizejov zatknúť Ježiša a popraviť ho;
2. historické - Lazár nie je len bezvýznamnou epizódnou postavou, ktorá sa objaví a po vykonanom zázraku prestane byť pre autora evanjelia zaujímavá;
3. politické - príbeh Lazára ako žobráka sa zaujímavým spôsobom stal jedným z mnohých nástrojov mocenskej politiky rímskej cirkvi predovšetkým v období stredoveku;
4. osobné - príbeh Lazára je pre mňa zaujímavý aj preto, že je pomerne rozporuplný, s množstvom nejasností a očividných protichodností. Osud mŕtveho a vzkrieseného Lazára je z toho dôvodu natoľko plastický, že sa s ním dokážem v istom zmysle identifikovať aj ja.
Kto bol vlastne Lazár
Postava menom Lazár sa objavuje v dvoch kanonických evanjeliách – v Lukášovom a Jánovom (90-100 n.l.) – a v kontroverznom apokryfnom zlomku, tzv. Tajného Markovho evanjelia (posledná štvrtina 2. storočia n.l.), ktoré sa zachovalo len v podobe citovaných úryvkov v liste pobúreného Klementa z Alexandrie a nemalo de facto žiaden vplyv na príbeh Lazára v podobe, v akej sa dostal k širokým ľudovým vrstvám. Všetky texty sú mimoriadne zaujímavé, pretože ponúkajú odlišný, niekedy až rozporuplný pohľad na osobnosť Lazára. Medzi postavou Lazára v Jánovom a Lukášovom evanjeliu nie je na prvý pohľad žiaden priamy vzťah. Je dokonca možné, že ide o dve úplne odlišné postavy. Bez pokusu o interpretáciu sa pokúsim upozorniť na tie najzaujímavejšie momenty:
podľa Jána bol Lazár Ježišovi veľmi blízky – Ježiš mal osobný vzťah k jeho sestrám Márii a Marte, o samotnom Lazárovi sa Ježiš vyjadroval ako o „priateľovi“ (Jn 11:11), svedkovia o tom, že ho Ježiš „miloval“ ( Jn 11:3, 11:36)
Lukášovo evanjelium naproti tomu Lazára ako Ježišovho priateľa nespomína, dokonca ani nezaznamenáva samotný akt vzkriesenia, tak významný pre ďalšie udalosti v živote Ježiša
u Jána pochádza Lazár evidentne zo zámožnej rodiny – má samostatnú hrobku, jeho smrť oplákava množstvo ľudí, jeho sestra Mária použije na pomazanie Ježiša „libru pravého vzácneho nardového oleja“ (Jn 12:3)
v Evanjeliu podľa Lukáša, ktoré vzniklo neskôr ako Jánovo, nájdeme len príbeh – moralitu, ktorej súčasťou je aj “akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov“ (Lk 16:20), ktorý zomiera a je na rozdiel od boháča vynesený anjelmi do neba
kontroverzné Tajné Markovo evanjeliu, ktoré v podobe vybraných pasáží vo svojom liste cituje biskup Klement z Alexandrie, obsahuje aj pasáž o mŕtvom mladom mužovi z Betánie. Jeho meno nepoznáme, vieme však, že bol „bohatý“ (3:6), že mal minimálne jednu sestru a že jeho vzťah k Ježišovi bol intímny (pre Klementa až príliš)
Ako vnímam príbeh Lazára
Človek má pred sebou obraz dvoch Lazárov. Na jednej strane stojí úbohý, chorý žobrák, ktorý od hladu a bolesti zomiera pod bránou boháča. Po smrti je však pozdvihnutý na nebesia na rozdiel od boháča, ktorý neskutočne trpí v pekelnom ohni. Poučením pre nás by malo byť, že pravde a spravodlivosti sa v konečnom dôsledku učiní za dosť – hoci až posmrtne. súčasťou cirkevnej politiky v období stredoveku bolo využívanie príbeho Nového zákona nielen ako nástroja vieroučného, mravoučného, ale aj nástroja mocenského. Príbeh o Lazarovi korešponduje so spoločenským zriadením doby - s feudalizmom. Poddaní a chudobní musia znášať rany osudu, pretože podľa Ježišovho učenia príde čas, keď mnohí prví budú poslední a poslední prví (Mk 10:31). Pri postave Lazára - žobráka sa jeho chudoba a bieda nielen zdôrazňuje (obraz psov, kotí lazárovi lížu vredy), ale dáva sa do priameho kontrastu s bohatstvom a blahobytom bohatého, no morálne skazeného muža.
Druhý obraz Lazára je úplne iný: je to človek bohatý, pozná Ježiša osobne, no aj tak ochorie a zomiera. Ježiš síce vyhlási, že „táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží syn“ (Jn 11:4), ale v skutočnosti smrť Lazára možno vnímať buď doslovne, a to že Lazár naozaj zomrel, alebo alegoricky, a to v zmysle že Lazár je chorý duchom a zomrel duchovne, lebo stratil vieru, zišiel zo správnej cesty a pod. Na obraze Duccia je pri otvárajúcej sa hrobke postava muža v zlatom plášti, ktorá si pridŕža nos. Ako vraví Lazárová sestra Marta Ježišovi krátko pred vzkriesením: „Pane, už páchne, veď je štyri dni v hrobe“ (Jn 11:39). Zápach však nemusí byť len znamením mŕtveho, rozkladajúceho sa tela, ale aj mŕtveho, hriechmi zaťaženého ducha. V stredovekých kronikách a legendách môžeme nájsť nepriame odkazy na štvordňový pobyt mŕtveho Lazára v hrobe, no bežne sú dávané do súvislosti s morálkou: Istý človek bol podľa autora legendy „natoľko obťažený mnohými hriechmi a taký pohanený, že smrdel ako štvordňový mŕtvy v hrobe“ (Marsina, R.: Legendy stredovekého Slovenska. Rak, Nitra 1997, s. 83). Je však zaujímavé, že majetková situácia Lazára vzkrieseného je potláčaná, resp. dokážeme ju vyčítať len medzi riadkami.
Budem mať rovnaké šťastie aj ja?
Notoricky známe príbehy o Lazárovi žobrákovi či Lazárovi bohatom a vzkriesenom môžu mať mnoho významov, môžu nás privádzať k mnohým otázkam. Musím sa priznať, že niekedy som z toho všetkého trocha zmätený. Keď som si fragment Ducciovej maľby vkladal ako tapetu do môjho blogu, urobil som to len preto, že príbeh Lazára a jeho kontext ma istým spôsobom fascinuje. Paradoxne až neskôr som si uvedomil, že na mojej fotografii, ktorú som vložil do svojho profilu, spím. Motív Ježiša kriesiaceho Lazára a môjho spánku na fotografii vytvárajú podivný metaforický vzťah. Podobne ako Lazár, viem, že mám sestru a ľudí, ktorí by Ježiša v prípade mojej smrti zavolali. Ako kresťan verím, že Ježiš by ich prosby vypočul a prišiel by. Ale ako človek, ktorý nie je žobrák ani osobný priateľ Ježiša, mám právo trocha sa aj obávať, že vzkriesiť ma by sa mu možno ani nemuselo podariť.
