Index zakázaných kníh má dlhú históriu. Najznámejšie, sú, samozrejme, indexy, ktoré zostavovala katolícka cirkev už od polovice 16. storočia. Indexy sa však spisovali aj omnoho neskôr nielen vo Vatikáne, ale v podstate vo všetkých krajinách, vrátane údajne najdemokratickejšieho štátu sveta – v USA. Vo všetkých prípadoch majú zakázané knihy spoločného menovateľa: sú ideologicky nepohodlné. Ako by bolo inak možné, že k zakázaným publikáciám patrili na jednej strane šialené diela (napr. Kladivo na čarodejnice, Mein Kampf), ale aj knihy autorov, ktoré významne obohatili vedu a filozofiu (Kopernikove a Galileove spisy, Kant), či literatúru a kultúru (Hugo, Sartre). Dokonca ani romantický Dumas, ani čítankový Steinbeck sa nevyhli prísnej kritike a cenzúre.
Keď som však minulý týždeň blúdil priestormi veľkého kníhkupectva v jednom z bratislavských nákupných centier, narazil som tam aj na Hitlerov Mein Kampf. Priznávam, zostal som prekvapený. Nie preto, že na poloci svietila čierna obálka jednej z najkontroverznejších kníh v histórii, ale najmä preto, že zrazu, v čase, keď vláda vyhlasuje vojnu extrémizmu, sa nacistická biblia predáva úplne bez problémov. Prekvapený som však aj preto, že pravidelný mediálny a politický humbug okolo vydávania Mein Kampfu sa teraz nekoná.
A je to v poriadku. Indexy zakazujúce knihy, obrazy, myšlienky sú často nebezpečnejšie ako samotné knihy, obrazy a myšlienky, nech sú akokoľvek rozporuplné. Indexy sú silovým aktom namiereným proti demokracii a slobode myslenia, výberu a prejavu. Sú bariérou v slobodnom rozhodovaní, čo si prečítam a čo nie. Indexy popierajú podstatu ľudského indivídua, ktoré definoval ešte Descart vo svojej téze pochybujem, teda som. Som tu a chcem čítať nihilistického Baudelaira. Chcem byť znechutený pri čítaní riadkov zvráteného Markíza de Sade. Zaujímajú ma choré myšlienky chorého Hitlera. Nesúhlasím s cirkevnou a politickou cenzúrou. Som pobúrený, keď nemecké divadlo zruší predstavenie, lebo vraj uráža moslimov...
Pozitívnym paradoxom Mein Kampfu je, že túto niekoľkostostranovú knihu môžeme v istom zmysle pokojne postaviť vedľa Joyceovho Ulyssea alebo Proustovho Hľadania strateného času. Neverím totiž, že väčšina z nás tieto knihy niekedy dočítala až dokonca. Rovnako ako neverím, že drvivá väčšina vyholených hajlujúcich skrachovancov, ktorí sa hlásia k tzv. krajnej pravici, vôbec vie, že Hitler bol vlastne zarytý socialista a teda ľavičiar.
