Keď sme skoro ráno opúšťali mesto, obloha nad Bratislavou bola zatiahnutá, vzduch dusný a ťažký. Za Nitrou mi už stierače utierali sklo rovnako intenzívne ako moje hánky stále rozospané oči. Rádio tíško hralo, priateľka mi rozprávala o rodnom kraji v okolí Banskej Bystrice, o múzeu v Nemeckej, o krvavých udalostiach v Kremničke, Ostrom Grúni a Kľaku. Podchvíľou som pohľadom skontroloval, či som si do otvoreného batoha nezabudol pribaliť foťák, zápisník a nejaký ten proviant.
Plán našej cesty do ohnísk Slovenského národného povstania bol jednoduchý: nemali sme žiaden. Spoliehal som sa na to, že moja spolucestujúca ako rodáčka z tých končín mi s láskou a zanietením poukazuje všakovaké pamätníky, múzea, historické vojnové vozidlá, teda všetky tie turisticky atraktívne lákadlá, ktoré dokonale maskujú samotnú skľučujúcu podstatu histórie. Tešil som sa ako malý chlapec na to, ako si v múzeu SNP prezriem zbrane z druhej svetovej vojny, odfotím sa pri tanku, s batohom na chrbte prejdem od Lučatína cez Moštenicu až k nacistami vypálenému Kališťu. Ako si vychutnám krásne prostredie hôr, popretínaných plazivými cestičkami a tiesňavami, naplním pľúca čerstvým vzduchom a do zápisníka popíšem zážitky a dojmy z tohto drsného, ale krásneho kraja.
Ako som však vravel, počasie nám príliš neprialo. Hustý dážď násobený nepríjemným vetrom bičoval každý náš pokus vystúpiť z auta a tak sme len so zaradenou dvojkou a pootvoreným okienkom blúdili učupenými horskými dedinkami a čakali, či sa živly umúdria. Napokon sme sa rozhodli pristaviť pri dedine Nemecká a nahliadnuť do múzea. Pri ceste čnie niekoľko metrov vysoký komín vápenky. Natretý nabielo, tvarom podobný komínom atómovej elektrárne. Len menší. Vraj je natretý na bielo aj vďaka tomu, že do náteru bol primiešavaný biely popol upálených vojnových obetí z okolitých dedín a horských osád. Zaujímavá atrakcia okorenená legendou, prebehlo mi vtedy hlavou, to priznávam. Veď je zrejmé, že povrch pece je natretý obyčajným vápnom, nie popolom z ľudských tiel.
Vstúpili sme do múzea. Vlastne to bola menšia expozícia v priestore s rozlohou možnou 30 metrov štvorcových, kde nás vítala dvojica študentov. „Koľkí návštevníci sme dnes?", spýtal som sa. Asi dvadsaťročná dievčina mykla plecom a povedala, že sa tu už dnes nejakí ľudia zastavili. Zaplatil som vstupné a nechal aj niečo navyše ako skromný príspevok slovenskej kultúre. Dievča spustilo multimediálnu DVD prezentáciu s organovou hudbou. Prechádzal som popri paneloch, ktoré opisovali tragické udalosti z potlačenia SNP v rokoch 1944 a 1945. Krátke texty na čiernych tabuliach, fotografie a mená obetí aj vrahov, zmrzačené exhumované telá z masových hrobov. Za sklenenou vitrínou hrebeň. Zápisníky. Perá. Vidličky a strieborné prstienky obetí. Kožené topánočky batoľaťa. Na obrazovke drastické čiernobiele zábery zohavených mŕtvol, vrátane asi polročného dieťatka v košieľke hádzaného na kopu mŕtvych tiel. Fotografia sedemročnej Juditky, ktorej nemeckí vojaci rozbili hlavu pažbou pušky. Obete upálené zaživa. Rozrezané na píle... Strávil som v tých dvoch malých miestnostiach dobrú hodinu. Odchádzal som bez slov. „Chceš si odfotiť vápenku?", spýtala sa ma priateľka, zjavne prekvapená mojím mlčaním a náhlym pohybom smerom k zaparkovanému autu. „Nie, moja. Niekedy inokedy," odpovedal som tichým hlasom.
Zvyšok dňa sme strávili ukrytí pred dažďom v neďalekom penzióne s reštauráciou. Dal som si liter kofoly, na jedlo som nemal chuť. Takmer celý čas som mlčal. Napokon som mojej spoločníčke navrhol, aby sme sa šli rozlúčiť s jej rodinou a vrátili sa do Bratislavy. Videl som, že mi chcela ešte čosi z histórie porozprávať, ukázať mi ďalšie pamätné miesta, ale súhlasila s odchodom a pokúšala sa zlepšiť mi náladu.
V teň deň som si bytostne uvedomil, že história je tvorená príbehmi, osudmi, ľudským utrpením. Že brutality a hrôzy opisované v knihách a publikáciách sú len slová, slová, slová. Vnútri duše som sa hanbil a myslím, že ten pocit úzkosti z nepochopenia toho, čo sa v tých malebných dedinkách pred 65 rokmi dialo, ma bude prenasledovať ešte dlho. Samozrejme, že som si v tú sobotu nespravil ani jedinú fotografiu...