Každoročne s blížiacim sa 17. novembrom si mnohí z nás pripomínajú udalosti, ktoré predchádzali pádu komunizmu, spoločné heroické ťaženie Slovákov a Čechov v boji proti nedemokratickému režimu. Pri tejto príležitosti sa v médiách objavujú známe aj menej známe tváre politikov, umelcov, „celebrít“ či obyčajných ľudí z ulice, ktoré nostalgicky spomínajú na Československo. Minulý rok, myslím, dokonca naše médiá priniesli výsledky ankety, podľa ktorej sa takmer tretina mladých ľudí do tridsať rokov cíti byť stále viac Čechoslovákmi ako Slovákmi. Priznám sa, podobné vyjadrenia ma prekvapujú.
Slováci mali odjakživa jeden zásadný problém: problém národnej identity. V žiadnom prípade nebudem používať propagandistickú rétoriku nacionalistov, alebo po návrate socializmu prahnúcich spiatočníkov. Pravdou však je, že história slovenského národa je často prezentovaná násilne, nekoncepčne a občas aj trápne.
Spýtajte sa stredoškoláka, kto to bol Štúr. Uchechtne sa a so sarkazmom na vás vybalí mýtickú predstavu o Štúrovi ako horlivom vlastencovi s hustou bokobradou. Spýtajte sa, kto bol Hviezdoslav. Odpoveďou zrejme bude, že to bol pán (stredoškolákmi úprimne nenávidený), ktorý napísal tony kníh, ktoré nikto nečíta. Položte mu otázku, kto bol Martin Rázus. Väčšina mladých pokrúti hlavou s tým, že toto meno veruže nepočuli, tí chytrejší si spomenú na jeho sociálnu baladu o matke čakajúcej na syna z fronty...
Slovenské dejiny sú postavené na mýtoch – historickým a najmä politických. Rovnako je pre mňa prejavom stále akceptovaného mýtu, že spoločný štát Slovákov a Čechov je niečo absolútne prirodzené a že naši „českí bratia“ cítia rovnako intenzívne ako poniektorí z nás, že v žilách príslušníkov oboch národov koluje tá istá krv.
Hlúposť. Som Slovák a som na to hrdý. Mám rád Čechov, lebo majú zaujímavú históriu, mnohí Česi pozitívne (ale aj negatívne, na čo akoby sa občas zabúdalo) formovali dejiny Slovenska a Slovákov, a najmä: ich jazyk je nám blízky (apropo, zo striktne lingvistického hľadiska je slovenčine bližšia napr. slovinčina). Na druhej strane, slovenský národ je už vyše sto rokov národom v pravom slova zmysle a buďme hrdí na to, že nie sme len jedným z dvoch chvostov českého leva.
Sedemnásť rokov po páde komunizmu a takmer štrnásť rokov po rozdelení Česko-Slovenska je na čase pochopiť, že byť Slovákom nie je hanba. Treba sa tešiť z toho, že na mape Európy, poddávajúcej sa globalizácii, existuje štát, ktorý patrí konečne len nám. Je na čase prestať sentimentalizovať naše vzťahy s Čechmi. Napokon, veď ani v českej obdobe tanečnej šou Let´s dance, ktorú vysiela česká verejnoprávna televízia pod názov StarDance, nie je ani jeden zástupca zo Slovenska :-)
