Bol neskorý večer. Juno Flats No 3, Door A, Mandalay Rd, St. Andrews, STJ. V ruke som držala "ESE Welcome Pack" a kráčala po tmavých ošarpaných schodoch za šoférom mikrobusu. Niesol moje kufre a mrmlal si meno mojej budúcej rodinky. Zazvonil pri dverách druhého bytu a akýmsi anglicko-talianskym jazykom, o ktorom som neskôr zistila, že je to malština a aj jej cekom začala rozumieť, vysvetľovaľl vysokej štíhlej žene okolo štridsiatky, kto som.
V tejto budove sa nachádza byt, v ktorom som sa zrazu ocitla
"Hello, I am Sandra," predstavila sa mi lámavou angličtinou. "This is your room and here is the bathroom. I will go to bed now, see u in the morning," vysypala zo seba, usmiala sa, a už jej nebolo... Vybalila som si veci a polomŕtva odpadla na posteľ, nevediac sa dočkať rána.
Nekonečný chodník vedúci do ulíc mesta
"Ešte nie, ešte mám čas, mami!" kričala som ráno na Sandru, keď mi zaklopala na dvere. Zúfalo sa ma snažila presvedčiť, že musím vstať, lebo mi chce ešte niečo vysvetliť. Keď som si uvedomila kto som, kde som, a že s tým už teraz najbližší mesiac nič nenarobím, pozorne som si preštudovala obrovitánsku mapu, zaškrtla si miesto, kde po mňa bude chodiť školský autobus. Našla som miesto, kde bývam a pochopil, že kľúč od bytu je pod rokožkou predo dvermi.
Pri raňajkách sme sa zišli desiati. A aj napriek tomu som sa cítila sama a stratená, ako nikdy predtým...
