Skalopevná optimistka. Lemur. Zoznam autorových rubrík: stalo sa, filozofické okienko, listáreň, dialógy, tam kdesi, nezaradené, vraj poézia
Keď som dostala ponuku testovať na dva týždne nové auto, najskôr som zaváhala. Po chvíľke som si však povedala – prečo nie? Len niekoľko sto metrov od práce na mňa čakal malý mestský živel Hyundai i10.
Viacerí známi sa ma pýtali, prečo už nepíšem na SMEčkový blog. Nevykašľala som sa na to, blogovanie ma baví. Jednoducho som to riskla a presťahovala som sa mimo blogerskej komunity na blog.kopernicka.sk . Jasné, číta ma zatiaľ menej ľudí ako tu, ale celkom sa mi tam páči. Skúšala som písať zároveň na oba a tematicky to oddeliť, akosi však začalo pribúdať viac príspevkov na blog číslo dva . Nájdete ma teda tam. Na dobu neurčitú. Návrat nevylučujem :) Aktualizované 10.1.2009
(Foto) 100 % bavlnené vrece zemiakov. To by bol ale vankúšik :)
Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska rozbehla i tento rok Bielu pastelku.
Diskutuje sa deň i noc... červený billboard prinášajúci zmiešané pocity... nedalo mi to a tak pridávam svoj názor. Nepozerám sa len na sedemnástku, ktorú nabúcha neznámy pán X.Y. s modrými očami na záchode diskotékového klubu. Síce ide aj o slečinku, ktorá si bude spytovať svedomie a presviedčať rodičov so slzami v očiach, že teraz bude bojovať a drobčeka sa nevzdá, i o stovky mladých, ktorí sa budú sa správať rozumne a svoje rodičovstvo si naplánujú. Skúsme sa na to ale pozrieť z inej strany. A je to vôbec tak, ako sa na prvý pohľad zdá?
Čumela som na monitor a čítala knižku Olgy Tokarczuk. Požičiavajú ju len prezenčne. Ráno požičať, večer vrátiť. Zabíjam literatúru, skenujem. Asi si ju kúpim, aby som ju mohla čítať v autobuse. A v posteli. Dnes som vypila tri kávy. Dve s mliekom a jednu bez. Dve z kávomatu a jedno presso. Hrozné. Viem. Na hodine Žurnalistickej tvorby som pozerala viac do stropu ako sa sústredila. V skupine je nás len päť. Dosť okaté. Prvý raz som mala pocit, že to nemá zmysel. Že neviem, prečo tam sedím. Pochvalu prístupu cvičiacej sa mi podarilo formulovať ako nenápadnú sťažnosť na novinárske cvičenie. Nedalo sa už potom vysvetliť, že... Na prednáške zo syntaxe som sa tešila z toho, ako prehľadne si píšem poznámky a túžila byť s Tebou. Ďaleko.
Keď som bola malá, túžila som sa stať učiteľkou. Odniesol si to, kto iný, ako moja mladšia sestra. Povinne namašírovala na stoličku, otvorila zošit a sledovala moje výklady. Malá tabuľka a fixky, knihy, zošity, žiacka knižka. Matika, písmenká, zvieratká, pečiatky na stranách s domácimi úlohami. Spoločne sme si však obľúbili inú hru. Pamätám si, ako som navrhovala: Dankáááá, poďme sa hrať na život.
Fotočlánok Nenápadne sa rozpriesterajúce popri cestách. Sledujeme ich z áut, autobusov, zo sedadiel bicyklov. Niekedy si ich ani nevšimneme a berieme ich ako samozrejmú súčasť okolia. A inokedy sa nedokážeme vynadívať a žasneme nad ich krásou... Polia...
alebo Ako sme dobrovoľníčili Plán projektu sa nám zdal byť v celku rozumný Neváhali sme, po pár mailoch zbalili batohy a vydali sa na desať dní pod štíty Vysokých Tatier. Príkladne sa o nás starali a my sme si užívali príležitosť pomôcť a stráviť pár dní v prírode a makali ako draci. Čo sme to vlastne robili?
Fotočlánok Cez víkend chodíme už dlhé roky pravidelne čo-to pomajstrovať na záhrade... i keď sa už nemôžeme pýšiť úhľadnými zeleninovými záhonmi z čias starých rodičov, roboty je stále dosť. A času na oddych samozrejme tiež. Tak som si tentokrát zbalila aj foťák a ponaháňala nejakú tú "háveď" v jahodách.
Voľný pohyb psov v Košiciach Možno si spomínate na obdobie, keď ste s obľubou piekli pieskové koláčiky, pobehovali po detskom parku a hrali s kamarátmi futbal na trávniku za blokom. Dnes ráno ma nie veľmi potešil pohľad na "naše" ihrisko. Otvorila som žalúzie a chvíľu pozorovala obvyklú stretávku miestnych psíčkarov. Jeden havino tu, druhý tam, behajúci po tráve a po piesku. Majitelia sa porozprávajú a o pol hodinky si už doma kúpu svojho miláčika.
alebo Nedočkala som sa Každý štvrtok o štvrtej nastúpim do autobusu a odveziem sa do Centra voľného času. Pozravím pána vrátnika, vyzdvihnem si kľúče, automatu poďakujem za kávu a veselo odcupitám do učebne. O pol piatej sa dohrnú moji malí novinárski kamaráti a po chvíli neutíchajúcich príbehov, noviniek a klebiet sa púšťame do práce. Tento štvrtok bol však iný. Odišla som bez úsmevu. Prinútili ma zamyslieť sa nad svojím prístupom k vyučovaniu a hľadať odpoveď na otázku ako ďalej...
Píšem článok. Teda, mala by som. Uzávierka opäť zanecháva horiace stopy v kalendári. A mne to opäť ide tak pomaly.... Vonku je zima, ako ani na Vianoce nebola a ja sa nesmiem pohnúť od stola. A snívať o lete, tak to už radšej vôbec nie. Tak si v snahe objavenia pracovného elánu púšťam 121pesničkový playlist s titulkou U2 a púšťam sa do roboty... Teda, mala by som. Ale čo čert nechce, to sa mu podarí...
Sestra vytrvalo mieša v hrnčeku na kakao pudingový prášok zaliaty vriacou vodou. Zdá sa, že v rýchlovarnej kanvici ešte niečo zostalo. Urobím si ríbezľový čaj, nasypem doň trošku cukru a poberiem sa z rozvoňanej kuchyne do izby k počítaču...
Bol únavný septembrový deň, okolo štvrtej poobede. Stála som v natrieskanom prešovskom trolejbuse a tešila sa že o hodinku budem už doma...samozrejme, ak stihnem autobus - ale tých chodí na trase Košice - Prešov a späť stále dosť. Zazvonil mi mobil a clipko prezradilo, že volá kamarátka šéfka (o tom niekedy inokedy) Alenka: "Ahoj, nevyrušujem?" "Nie, v pohode, akurát idem zo školy." "No, vieš, dnes som bola v centre za riaditeľkou a chcem sa ťa opýtať, či by si nechcela viesť krúžok, teda či..." "... či by som čo nechcela? Krúžok?" "Áno, novinársky. Žurnalistický krúžok. Pre deti zo základných a stredných škôl... a ja budem mať literárny." "Jééj. No, ešte si to premyslím... musíme sa stretnúť a dovysvetľuješ mi to..." Stretli, dovysvetľovala a mne sa splnil jeden z tajných snov - venovať sa deťom a naučiť ich niečo nové... keď už nad pedagogikou vyhrala masmediálka, myslela som, že sa to tak skoro nepodarí...
Láska sa dnes už váži kadečím. Peniazmi, počtom darčekov, dĺžkou telefonátov, ochotou lietať po obchodoch a s tým spojenou trpezlivosťou, návštevou futbalových štadiónov,... skrátka a dobre, každý by možno rád vedel, čo všetko by pre neho jeho drahá polovička urobila... a samozrejme s kúskom strachu očakáva, či si pri lezení za nemožným nezlomí nohu...alebo či tam už radšej aj nezostane...
správam sa ako idiot.... je ťažké povedať zopár múdrych slov ...ukradneš niekomu obláčik krásnych snov a on čaká s úsmevom kedy na to prídeš... ...vravíš mu kedy kde a ako ...modeluješ nevedomky jeho predstavu o šťastí... ..a zabúdaš na tú svoju...
Dostala som chuť sadnúť na bicykel a zašliapať si do blízkych kopcov. Bolo päť minút pred štvrtou, nešportová mamka žehlila, sestra behala kdesi s kamarátmi, priateľ dobrovoľníčil v Tatrách, jedna kamarátka na záhrade, druhá kdesi s rodičmi, tretia v akomsi kempe, štvrtá...
"Cvak", cvak" "Usmej sa" "Aha" "Pozri aké pekné" "Netvár sa tak otrávene" "Cvak" ... Tak ako mnoho ostatných, aj ja som podľahla digitálnej móde. Po tom, ako som takmer neúspešne behala po Košiciach s čiernobielym filmom a prosíkala vo fotolaboch o pomoc, som si povedala: "A dosť!". Otvorila som jeden z tony letákov, ktoré sa za týždeň nazhromaždili na kope odsúdenej na recykláciu a vybrala som si. Malý, zlatučký, zoom digitálny aj optický, rozlíšenie 3,2. Stačí. Aspoň mám istotu, že otec po zhliadnutí akciovej ceny nechytí infarkt.
Myslela som si, že moju rodinu nedostanú. Že práve nám hlavy nepopletú. Hmm, naivná myšlienka. Tak ale čo už...mýliť sa je ľudské... Takže je to tak. Slovač, zdá sa, konečne našla to, čo ju baví. Dokonca možno viac, ako MS v hokeji...
