Skalopevná optimistka. Lemur. Zoznam autorových rubrík: stalo sa, filozofické okienko, listáreň, dialógy, tam kdesi, nezaradené, vraj poézia
Keď som dostala ponuku testovať na dva týždne nové auto, najskôr som zaváhala. Po chvíľke som si však povedala – prečo nie? Len niekoľko sto metrov od práce na mňa čakal malý mestský živel Hyundai i10.
Keď sa na stránke KVT Košičan objavil zoznam 49tich najvyšších vrchov v okolí Košíc, hneď sme si ako milovníci turistiky povedali, že musíme na všetky vyjsť. A aby to nebolo jednoduché, vyšliapeme na všetky do jedného roka. Aj na tie, na ktorých sme už doteraz boli. Odštartovali sme v prvý septembrový víkend výletom na Roháčku.
Viacerí známi sa ma pýtali, prečo už nepíšem na SMEčkový blog. Nevykašľala som sa na to, blogovanie ma baví. Jednoducho som to riskla a presťahovala som sa mimo blogerskej komunity na blog.kopernicka.sk . Jasné, číta ma zatiaľ menej ľudí ako tu, ale celkom sa mi tam páči. Skúšala som písať zároveň na oba a tematicky to oddeliť, akosi však začalo pribúdať viac príspevkov na blog číslo dva . Nájdete ma teda tam. Na dobu neurčitú. Návrat nevylučujem :) Aktualizované 10.1.2009
Priprav si dve kreslá. Do jedného si sadni ty a do druhého posaď kamaráta, kolegu, partnera, výberu sa medze nekladú. Chvíľu premýšľajte, čo by ste mohli vymyslieť pre mladých v tvojom meste. Potom si pár minút skáčte do reči a ty to všetko zapisuj... takto nejako sa to všetko začalo...
Pred pol rokom stáli mladí redaktori s diktafónom v ruke a s roztrasenými kolenami kládli svoje prvé otázky. V dnešných dňoch, po šiestich mesiacoch učenia sa, pýtania sa, čítania, písania, fotografovania a neustáleho napredovania, môžeme oslavovať. I keď je pred nami ešte velikánska kopa roboty. Košický internetový časopis Úlet oslavuje pol roka svojej existencie.
(Foto) 100 % bavlnené vrece zemiakov. To by bol ale vankúšik :)
Únia nevidiacich a slabozrakých Slovenska rozbehla i tento rok Bielu pastelku.
Diskutuje sa deň i noc... červený billboard prinášajúci zmiešané pocity... nedalo mi to a tak pridávam svoj názor. Nepozerám sa len na sedemnástku, ktorú nabúcha neznámy pán X.Y. s modrými očami na záchode diskotékového klubu. Síce ide aj o slečinku, ktorá si bude spytovať svedomie a presviedčať rodičov so slzami v očiach, že teraz bude bojovať a drobčeka sa nevzdá, i o stovky mladých, ktorí sa budú sa správať rozumne a svoje rodičovstvo si naplánujú. Skúsme sa na to ale pozrieť z inej strany. A je to vôbec tak, ako sa na prvý pohľad zdá?
Niekoľko týždňov som čakala balík a každý deň vyzerala poštárku, či k nám nezavíta. Dnes prišla, ale došla len k schránke, ďalej sa veru neunúvala... adresát sedí doma na zadku a oficiálne? "Doma nezastihnutý". A dokonca je dnes piatok!
Čumela som na monitor a čítala knižku Olgy Tokarczuk. Požičiavajú ju len prezenčne. Ráno požičať, večer vrátiť. Zabíjam literatúru, skenujem. Asi si ju kúpim, aby som ju mohla čítať v autobuse. A v posteli. Dnes som vypila tri kávy. Dve s mliekom a jednu bez. Dve z kávomatu a jedno presso. Hrozné. Viem. Na hodine Žurnalistickej tvorby som pozerala viac do stropu ako sa sústredila. V skupine je nás len päť. Dosť okaté. Prvý raz som mala pocit, že to nemá zmysel. Že neviem, prečo tam sedím. Pochvalu prístupu cvičiacej sa mi podarilo formulovať ako nenápadnú sťažnosť na novinárske cvičenie. Nedalo sa už potom vysvetliť, že... Na prednáške zo syntaxe som sa tešila z toho, ako prehľadne si píšem poznámky a túžila byť s Tebou. Ďaleko.
Markízacky teletext ma včera večer prekvapil. Veselo si pozerám, aké počasie nás to čaká v najbližších dňoch, a čo nevidím...
Projekt Neit je už takmer šesť rokov útočiskom mladých básnikov i prozaikov. Virtuálna literárna kaviareň ponúka priestor na publikovanie umeleckých diel a následné konfrontovanie názorov a často tu strávim online pár pekných chvíľ. Ukrýva sa na neit.visitors.sk.
Existujú veci, situácie a ľudia, ktorí mi napriek akémukoľvek duševnému pokoju dokážu zdvihnúť tlak. Nad ktorými sa človek v istom veku už len pousmeje, a namiesto hnevu sa cez akúsi zvláštnu formu pochopenia dostane možno až k ľútosti. A napokon príde na to, že je strata času sa tým vôbec zaoberať.
V chladničke strašia dve opustené krabice plnotučného mlieka Červené jablko s nálepkou Golden Spain Trpiace nevyliečiteľným syndrómom osamelosti
- Dobrý deň. Prosím si dva lístky. Do raja. So študentskou zľavou. - To obaja? Máte preukaz? A či... - Nech sa páči - Ďakujem. Hneď sa na to pozriem, čo sa o vás dozviem. Takže, dvakrát dvadsaťštyri, keby ste mi zaplatili. - Nech sa páči, milá pani. - Dorazíte na svitaní. A tu máte výdavok.
Keď som bola malá, túžila som sa stať učiteľkou. Odniesol si to, kto iný, ako moja mladšia sestra. Povinne namašírovala na stoličku, otvorila zošit a sledovala moje výklady. Malá tabuľka a fixky, knihy, zošity, žiacka knižka. Matika, písmenká, zvieratká, pečiatky na stranách s domácimi úlohami. Spoločne sme si však obľúbili inú hru. Pamätám si, ako som navrhovala: Dankáááá, poďme sa hrať na život.
Od vzniku Občianskeho združenia ÚLET ubehlo už niečo vyše dvoch rokov. Sedím nad štatútom fotografickej súťaže a nostalgicky sa vraciam do obdobia, kedy sa to všetko začalo. Premýšľam, ako sa nám za tie dva roky podarilo dospieť. A občianske združenie dotiahnuť do búrlivej puberty.
(foto recept) S priateľom sme sa včera vybrali na záhradu, pozbierať jablká. Bolo ich viac než dosť, niektoré na nás ešte stále čakajú na konároch jabloní. Tie, ktoré sme si odniesli domov, sa asi tuhej zimy v špajzi nedočkajú. Časť šťavnatých jabĺčok skončila v jednoduchom, ale výbornom koláči... zmizol skôr ako stihol úplne vychladnúť.
Fotočlánok Nenápadne sa rozpriesterajúce popri cestách. Sledujeme ich z áut, autobusov, zo sedadiel bicyklov. Niekedy si ich ani nevšimneme a berieme ich ako samozrejmú súčasť okolia. A inokedy sa nedokážeme vynadívať a žasneme nad ich krásou... Polia...
