Ak by sa ku mne niekto približoval do vzdialenosti niekoľkých centimetrov mašinkou asi desaťkrát väčšou ako som ja, mala by som teda poriadny strach, to vám teda poviem. A podobný pocit mali nastopro aj hmyzouni všetkého druhu. Nebrali síce nohy na plecia, ale lietali a skákali o to viac.
Hmmm, škoda, že počasie nám neprialo a ponáhľali sme sa domov... možno by toho bolo viac a kvalitnejšie...
Začneme lietajúcimi ...
...pokračujeme skákajúcimi...
...a skončíme lezúcimi po lupienkoch ruží.
P.S.: Najviac sa mi z víkendovej série páči foto môjho otca, ako sa snaží "hypnotizovať" susedovu mačku a samozrejme očakáva, že k nemu s radosťou príde :)) Ale to možno niekedy inokedy...






