"Tak vstávaj"
"Nie"
"Ale áno, dnes ťa to čaká..."
"Už dnes? Taká mladá? Koniec?"
"Áno."
"Dnes nie, dnes ešte...dnes nie!!!"
"Ale áno, darmo vymýšľaš..."
"Tak to ani nevstanem. Nič sa mi nemôže stať."
"Hehe, to ti nepomôže"
"Akoby nie? Budem celý deň ležať v posteli."
"Nepomôže ti to. Aj tak to bude dnes."
"Ale ja ešte nechcem...ešte nemôžem...ešte..."
"...zbytočné...vstávaj a nevymýšľaj..."
"Nie, zostanem tu. Takto sa ti to nepodarí."
"Podarí...vieš, že ja si vždy nájdem cestu. A v dnešnom svete mám na to milión možností."
"Ale no tak, daj mi ešte týždeň, daj mi ešte...aspoň jeden deň..."
"Nie, život je život, osud je osud... vstávaj slečinka..."
Budík. 6:30. Bojím sa... Čo teraz? Ach...naozaj je to jedno? No dobre, tak šup do kúpelne...nech si môj posledný deň užijem naplno....
Je štvrtok. Večer. Na budíku svietia veľké červené číslice: 23:18. Ľahla sm si asi pred hodinou. Ale nespím. Len tak ležím a hľadím do tmy. Šťastná...zaskočená ranným omylom...zaľúbená...
