„No tak, stoj už,“ nieslo sa ako nočná mora pomedzi konáre stromov. Alena sa otočila a zistenie, že jej náskok sa nebezpečne zmenšuje, vrývalo do jej duše beznádej a stále sa zväčšujúci strach. Povedala si síce, že sa nevzdá a bude bežať do poslednej chvíle, no nemala už na to dostatok síl. Zacítila horúci dych svojho prenasledovateľa. Po chrbte jej prebehli zimomriavky a na čele sa objavili kvapky studeného potu. Bol už tesne za ňou. Zazrela rukáv jeho tmavosivého obleku. V ruke, ktorú zdobili strieborné hodinky od Versaceho, držal kyticu trinástich bielych ruží.
„Preboha! Nie,“ vykríkla Alena a z posledných síl sa rozbehla za svetlom medzi stromami.
„Ale! Do čerta,“ potkol sa. Zastal a túžobne hľadel do diaľky. Ak by sa opäť rozbehol, bol by ju dohnal. I keď mal na sebe drahý oblek a kravatu s najmodernejším vzorom, na nohách mu žiarili tenisky. Privoňal ku kvetom a bezmocne ich zahodil do kopy lístia. Zohol sa, zaviazal si šnúrku a sklesnuto, pohvizdujúc si, vybral sa na cestu späť do mesta.
Alena sa naďalej rútila pomedzi spleť konárov a pavučín. Krik utíchol, sprevádzalo ju už len šušťanie lístia. Ťažili ju stovky myšlienok, zrazu prestala rozmýšľať o tom, čo sa deje. Každá ďalšia sekunda vyzerala ako dlhočizná hodina utrpenia. Necítila si už nohy, no bezhlavo bežala ďalej.
Onedlho les zredol a rozprestrela sa pred ňou lúka. Spomalila a opäť sa obzrela. Pohľadom prebehla po tráve osvetľovanej žiarou mesiaca. Sadla si, opierajúc sa o kmeň borovice sa začala ukľudňovať. Zatvorila oči, po tvári jej stekali chladivé slzy. Ešte nikdy sa nebála tak ako teraz, ešte nikdy sa necítila taká opustená. V predstavách sa jej vynárali obrazy, pri ktorých jej zvieralo hrdlo. Celá sa triasla, nedokázala prehltnúť. Videla pred sebou modro-zelenú kravatu s veľkým uzlom, uviazanú trochu nakrivo, akoby narýchlo. Vkusné hodinky, ktorých ručičky ukazovali presne pol jedenástej. Blond vlasy, veľké svetlohnedé oči. Jej pocity umocňovali zvuky nočného lesa.
Začalo kropiť. Na nos jej dopadla prvá kvapôčka dažďa. Studená, upokojujúca. Pretrela si horúce viečka a dlaňami si utrela lícne kosti, popretínané potôčikmi čiernej farby. Dýchala už pomalšie, hrôza z nej postupne opadala. Nazbierala už dostatok energie na to, aby vstala a vrátila sa späť do reštaurácie. Nevidela v tom však žiaden zmysel, najradšej by už bola doma. V bezpečí. Snívala o vôni kávy, o čokoládových sušienkach, o svojom obľúbenom televíznom seriáli. Bála sa však otvoriť oči...
Spustila sa búrka. Blesky, hromy, padanie ťažkého, ľadového dažďa a vŕzganie konárov. Alena tam ešte stále sedela. Uzimená, vyľakaná, s hlavou na kolenách. Pomaly zaspávala. Z jej rozhodnutia sa stala otázka života a smrti. Musela sa pozviechať, nabrať odvahu, otvoriť oči a vstať. Ale nešlo to.
Nadránom dážď ustal. Búrka sa prehnala ponad les, akoby ju čosi obrovskou silou ťahalo dole do údolia. Spomedzi oblakov sa predierali prvé hrejivé lúče slnka. Šteklili Aleninu skrehnutú tvár, na ktorej sa po dlhom čase začal črtať úsmev.
„Alena! Alenka! Počuješ ma? Alenka,“ ozvalo sa neďaleko. Prebehli ňou zimomriavky.
„Nie! Nie! Dajte mi pokoj,“ začala kričať čoraz hlasnejšie, a vydesene sa zabodla pohľadom do tmy v lese.
„Alenka, vstávaj! Je pol desiatej,“ ťahala z nej mama oranžovú perinu.
„Mami,“ povedala potichu. S údivom pozerala na svoju mamu, ako vyťahuje žalúzie na okne v jej izbe.
„No čo, vstávaj už, dnes sa predsa vydávaš,“ usmiala sa na ňu upravujúc závesy.
„Vydávam...“ vyjachtala Alena. Spotená, s bláznivo bijúcim srdcom sa posadila na kraj postele. Pohľad jej zakotvil na fotke hnedookého blonďáka s hollywoodskym úsmevom...
