Do trolejbusu nastúpila mladá žena, okolo tridsiatky. Sadne si, píše esemesku a pohľad jej občas blúdi krajinou za oknom. Križovatka. Červená. Dopíše, pousmeje sa, odloží telefón, hodí očkom von oknom. Nadýchne sa a po chrbte jej prebehne mráz. Billboard. Slzy jej nenápadne stekajú po lícach a nevie, kam pozrieť skôr. Billboard. Presne ako jej malý pokladík, o ktorého prišla pred rokom. Tak veľmi ho chcela... cukor v ranách sa mení na soľ... prepáč nešťastná mamička.
V druhej časti trolejbusu stojí malý chlapček s mamičkou. "Pozri mami, aha, čo je to? To je bábätko? Aha. Mami, a prečo nemá hlavičku? A to je ozaj také maličké? Čo sa mu stalo?" Otázky dieťaťa, ktoré nepozerá filmy po desiatej, nedovidí na "hambaté" obálky časopisov ukrytých na dne papierových kôp v novinových stánkoch. Dieťa, ktoré verí na Ježiška a vôňu vianočných koláčov, na bociany a včeličky. Ale mamička to zvládne, mamička to uhrá, mamička vie, ako na to... tomu verím.
A o čom je to? O mamičkách a deťoch. O deťoch, ktoré sa narodia, a o deťoch, ktoré nie. A o čom my tu vlastne točíme? O blillboarde. O fotke. O organizácii, ktorá sa zviditeľnila. O billboarde, okolo ktorého sa točí kúsok súčasného sveta verejného. A nemalo to byť o niečom inom?
