Držať Ťa za ruku a hľadať, čo je dôležité...

Čumela som na monitor a čítala knižku Olgy Tokarczuk. Požičiavajú ju len prezenčne. Ráno požičať, večer vrátiť. Zabíjam literatúru, skenujem. Asi si ju kúpim, aby som ju mohla čítať v autobuse. A v posteli. Dnes som vypila tri kávy. Dve s mliekom a jednu bez. Dve z kávomatu a jedno presso. Hrozné. Viem. Na hodine Žurnalistickej tvorby som pozerala viac do stropu ako sa sústredila. V skupine je nás len päť. Dosť okaté. Prvý raz som mala pocit, že to nemá zmysel. Že neviem, prečo tam sedím. Pochvalu prístupu cvičiacej sa mi podarilo formulovať ako nenápadnú sťažnosť na novinárske cvičenie. Nedalo sa už potom vysvetliť, že... Na prednáške zo syntaxe som sa tešila z toho, ako prehľadne si píšem poznámky a túžila byť s Tebou. Ďaleko.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (1)

Vždy Ti vravím, že život je príliš krátky na to, aby sme mohli byť smutní. Žijem a teším sa. Z rána, z hviezd, z byliniek na balkóne, z pesničky, z objatia. Pozerám sa okolo seba a hľadám v sivote trochu farebnosti... Ženiem sa s úsmevom do náruče života a zaslepene mrhám sekundami.

Sedeli sme okolo veľkého stola plného pivových pohárov. Jožkove hranolky, Lusin hamburger a môj grepový džús. Premýšľala som o tom, že si prechladený, že Ťa dnes asi neuvidím, o tom, že by som teraz mala byť pri Tebe. Fotili sme sa. Podnapitá spolužiačka sa rozbehla za čašníčkou. Foto bola dokonale skupinová. Bez obetí.

Kamarátka sa ma minule opýtala, či si myslím, že v tom našom občianskom združení spasím svet. Nie. Možno mi stačí, že ukážeme jednému dieťaťu cestu. Inú. Že pomôžeme jednému človeku. Takéto pekné ciele sú možno tiež len utópiou. Ale stojí nám to za to.

Cestou domov sme sa rozprávali o pondelkovom žúre na intráku a o práci. O notebookoch, obchodovaní a digitálnych zrkadlovkách. O blbých, čo majú šťastie a o domácom násilí v nielen slovenských rodinách. Pršalo a na modrom favorite sa nám rozpadával stierač. Nevadí. Zajtra bude nový.

Hneváš sa na mňa stále, keď vidíš, ako sa vrhám do niečoho nezmyselného. Ako niekomu pomáham v jeho úspechu a ničím tým sama seba, uberám si z voľného času a hľadám vo všetkom veľký zmysel. Pozeráš sa, ako ma majú ľudia na háku a vieš, že pomoc od nich nikdy nedostanem. Milujúco sa hneváš na moje naivné ružové okuliare. Odkladám ich do poličky a dám si na nos tie dioptrické. Je na čase začať ich striedať.

Naťukala som stránku internetbankingu. Zase sa nič nezmenilo. Prázdne sľuby. Nastúpila som do trolejbusu a na námestí prestúpila na električku. Sedela som v kresle pri prijímacom pulte. Dve a pol hodiny. Nedala som si kávu. Ani čaj. Ani vodu. Poprosila som ich, aby mi ofotili papiere a požičali pero. Veľkými písmenami moje telefónne číslo, mail a číslo účtu. Nech mu to dajú, keď ráči prísť. Adios. Ešte prídem.

Možno Ti konečne rozumiem. Trvalo mi to dlho. Pochopiť. Možno stačil jeden mrak všetkého navôkol, ktorý raz za čas zakryje to optimistické slnko. Obyčajná túžba hádať sa za svoju pravdu, hľadať a nájsť, túžba žiť svoj krátky život bez hlúpych cieľov a vedenia žabomyších vojen... Túžba milovať Ťa, žiť pre Tvoje smejúce sa kakaové oči. Držať Ťa za ruku a hľadať, čo je dôležité... Ďakujem...