S kávou v ruke som odomkla dvere učebne, sadla si, vybrala veci z tašky a čakala... a pila kávu... a čítala noviny... a čakala... a čítala prílohu... a čakala... a čakala... nedočkala som sa. Po obtelefonovaní všetkých som sa dozvedela, že čakanie je zbytočné. Dopila som kávu, zbalila veci a o päť minút som už bola na ceste domov.
Možno všetci naozaj nemohli. Je predsa pred koncom školského roka a decká vedia, že to chápem. Možno sa im nechcelo, veď vonku krásne svietilo slniečko. Ale aspoň mohli dať vedieť...
Možno mám zlý prístup, možno sa im už nechce tráviť popoludnia na krúžkoch. A možno som až príliš veľká kamarátka... Možno, možno...
Iba káva a štvrtkové noviny
alebo Nedočkala som sa Každý štvrtok o štvrtej nastúpim do autobusu a odveziem sa do Centra voľného času. Pozravím pána vrátnika, vyzdvihnem si kľúče, automatu poďakujem za kávu a veselo odcupitám do učebne. O pol piatej sa dohrnú moji malí novinárski kamaráti a po chvíli neutíchajúcich príbehov, noviniek a klebiet sa púšťame do práce. Tento štvrtok bol však iný. Odišla som bez úsmevu. Prinútili ma zamyslieť sa nad svojím prístupom k vyučovaniu a hľadať odpoveď na otázku ako ďalej...