Keď otvorím prvú z kníh na prvej strane, odolávajúc nestíhajúcej beznádeji, žmurkajucému kalendáru, priateľovej fotke, mandľovej čokoláde, zmrzline a pozvaniam na opekačku, viem, že nič neviem. Po splnení desatiny pomyselného denného plánu však tradične zahlásim: "Ale veď mám ešte kopu času, stííííham v pohode," a moje odolávanie je zrazu preč... Nezodpovedné? Asi ani nie. Lajdácke? Možno. Hlúpe? Ale nepreháňajte. Normálne? Študentské.
Kalendár už na mňa o niekoľko dní nežmurká. Radšej zatvorí oči, aby nevidel, ako trávim pár posledných nocí pred skúškou nad knihami. Pomysleli ste si teraz: "tak jej treba"? Okej. Tak mi treba. Ale celkom mi to takto vyhovuje. Skrátka, som neponaučiteľná. A tak si vždy v skúškové ráno dám dve kávy, nadýchnem sa a poviem si: "Viem čo neviem, ale bude dobre." A po skúške si opäť sľúbim: "Nabudúce sa už budem učiť priebežne. A týždeň pred skúškou už budem všetko vedieť...
