Pred necelými sto rokmi sa začal azda najtragickejší sociálny experiment v dejinách ľudstva. Uvrhol mnohé národy na desaťročia do neslobody a chudoby, spôsobil mnoho vojen po celom svete, stal sa zdrojom teroru, útlaku a lži. Socialistický režim najfatálnejšie zlyhal práve v tých troch oblastiach, kde chcel dosiahnuť najväčšie dobro. Namiesto oslobodenia pracujúcich im priniesol útlak a teror. Namiesto objektívneho a vedeckého poznania priniesol lož, falzifikovanie skutočnosti a zatajovanie informácii. A predovšetkým, namiesto blahobytu priniesol biedu.
Nevídanej ekonomickej prosperite sa naproti tomu tešia krajiny, ktoré umožnili svojim občanom robiť slobodné ekonomické rozhodnutia: vybrať si čo chcú robiť, či chcú samostatne podnikať, s kým chcú obchodovať, za koľko chcú predávať a kupovať. Prax preukázala, že milióny takýchto rozhodnutí, keď sa každý snaží dosiahnuť prospech pre seba, nevedú k chaosu ale naopak k ekonomickej efektívnosti. Legendárny Adam Smith to v osemnástom storočí nazval neviditeľnou rukou trhu.
Ako je možné že z množstva nekoordinovaných rozhodnutí vzniká taký stabilná a efektívna organizácia? Základom je slobodná výmena. Keď si kupujem u pekára chlieb, je to slobodné rozhodnutie mňa, ktorý kupujem i pekára, ktorý predáva. Ak si ja kúpim peceň chleba napríklad za 20 korún, znamená to, že pre mňa má ten peceň väčšiu hodnotu ako tých 20 korún, inak by som sa nenamáhal a nešiel do obchodu. Pre pekára má zase väčšiu hodnotu tých 20 korún, inak by nestál za pultom, aby ma obslúžil. Touto transakciou teda získavam väčšiu hodnotu ja a získava väčšiu hodnotu aj predávajúci. Po uskutočnení transakcie teda rastie bohatstvo, moje, i predávajúceho. Táto transakcia teda sama o sebe tvorí bohatstvo.
Najefektívnejšie sa to bohatstvo tvorí vtedy, keď je táto transakcia čo najslobodnejšia. Ak sa totiž štát rozhodne "chrániť" ma pred „zdieračským“ obchodníkom a prikáže, že on za ten istý chlieb odo mňa nesmie pýtať viac ako 18 korún, čo sa stane? Keďže pekár potrebuje z niečoho žiť, tak si to zorganizuje tak aby mi ten chlieb mohol predať za tých osemnásť korún. Ja teda ušetrím 2 koruny a môžem byt rád.
Lenže to nie je všetko, čo sa stane ďalej? Pekár vie, že pre mňa ten chlieb, ktorý robil doteraz má dokonca vyššiu hodnotu ako dvadsať korún, a vie, že má rezervu na to aby na mne niekde ušetril. Možno začne kupovať lacnejšiu múku, alebo vymaľuje predajňu o rok neskôr, alebo presťahuje prevádzku viac von z centra, kde bude platiť menšie nájomné, alebo si spočíta, že prepustí jedného pomocníka a vyrobí menej chleba a oplatí sa mu to, lebo teraz už na každom predanom pecni zarobí o 10 percent menej (o 2 koruny z 20) a prepustením ušetrí viac, ako by zarobil, keby predal pôvodné množstvo. Teda ľuďom, ktorí prídu neskôr poobede, sa už neujde. Iste si spomeniete, že presne takto to fungovalo za socializmu, tovar bol síce relatívne lacný, ale bol ho stály nedostatok, bol nekvalitný, mali sme ďaleko do obchodu, služby boli mizerné. Nikto, ani kupujúci ani predávajúci nedostávali takú hodnotu, akú by chceli a teda každá transakcia vytvárala menej bohatstva, ako keby sa mohla realizovať slobodne. Štát totiž nikdy nevedel odhadnúť presnú rovnováhu hodnôt, ktoré si ľudia majú medzi sebou vymieňať a táto rovnováha sa obnovovala inými spôsobmi: nekvalitou, podpultovým tovarom, úplatkami (kupujúci dobrovoľne, hoci nelegálne zvyšoval cenu, len aby tovar dostal).
Čo by sa totiž stalo, keby pekár chcel byt ľudomil a predával by za 18 korún ten istý chlieb, ktorý predtým predával za dvadsať? Zarobil by menej. Iný pekári, ktorí by však začali šetriť by však zarobili viac ako on. Takto by teda štát trestal tých najpoctivejších, ktorí by to nakoniec vzdali (žena by mu zrejme nedala pokoj, keby videla, že manželky iných pekárov sa môžu obliecť lepšie alebo kúpiť deťom šunku častejšie ako ona), alebo by možno aj skrachovali, lebo by neboli schopní zaplatiť nájomné. Z toho vidieť, že ak štát umelo poruší rovnováhu výmenných vzťahov, možno si získa priazeň ľudu, ale nakoniec na to doplatia všetci.
Je teda potrebné rešpektovať slobodné ekonomické rozhodnutie každého človeka, pretože len on vie najlepšie, čo je pre neho v tú chvíľu väčšia hodnota. Je síce pravda, že slobodný trh nikdy nie je v dokonalej rovnováhe a málokedy kupujúci a predávajúci získajú presne rovnakú hodnotu naviac. História však ukazuje, že drvivá väčšina štátnych zásahov spôsobí viac škôd ako úžitku. Prosperita a sloboda kráčajú ruka v ruke hlavná úloha štátu spočíva v tom, že zabezpečí aby sa účastníci mohli rozhodovať na základe pravdivých informácii o výmene, teda aby predávajúci neplatili falošnými peniazmi, a predávajúci aby pravdivo informovali kupujúcich o tovare.
Sú samozrejme aj prípady, kedy zásah štátu potrebný a užitočný. No o tom niekedy nabudúce.
