Kedy už skončí tá zima?

Zdalo sa im totiž nespravodlivé, že niektoré mohli celú zimu spať, kým iné sa museli brodiť hlbokým snehom a ďalšie sa museli pohybovať oveľa opatrnejšie ako ostatné, lebo boli slabšie. Keďže to celé organizovali vlci a tvárili sa pritom veľmi sebavedome, mnohí nechali sa presvedčiť vidinou krajšej a hlavne spravodlivejšej budúcnosti pre všetkých a pustili sa do práce. Ohradili priestranstvo a postavili klietky, aby si zvieratká medzi sebou neubližovali a aby sa nemiešali s ľuďmi, ktorí sa na ne prichádzali pozerať. Potrebovali totiž vyberať vstupné, aby mali z čoho prevádzkovať ZOO.  Zo začiatku boli plné nadšenia a budovateľského zápalu. Niektoré síce tvrdili, že je to hlúposť, lebo živé tvory potrebujú voľnú prírodu a slobodný pohyb, ale s nimi sa rýchlo vyrovnali. Aby nemali na ostatných zhubný vplyv, vlci spolu s medveďmi a líškami ich pochytali a zavreli do tesných klietok, kde im ich spiatočnícke názory vytĺkali z hlavy hladom a bitkou. Ešte rozhodnejšie sa vysporiadali s tými, ktoré sa nechceli vzdať svojich dlhé roky hromadených zásob v prospech všetkých.  Mnohé zvieratká boli celkom spokojné s novým životom. Nemuseli viac namáhavo zháňať potravu tak ako predtým, veď zásob, ktoré spravodlivo odobrali boháčom, bolo dosť. Zo vstupného, ktoré od návštevníkov vyberali vlci, si dokonca postavili ústredné kúrenie. Niektoré sa v stiesnených podmienkach necítili príjemne, ale keď tí najväčší nespratníci začali záhadne zomierať, či jednoducho mizli a už ich nikto viac nevidel, presvedčili samé seba, že tak je to správne.  Takto si všetci žili vo svojej zoologickej záhrade svoj každodenný život vo vykúrených klietkach a z času na čas si pochutnali na nejakej maškrte od dobrosrdečného návštevníka. Postupne však všetkých začala trápiť akási stiesnenosť. Ich, kedysi taká prítulná, Zoologická záhrada bola stále viac zanedbaná a akási šedivá. Nikomu sa príliš nechcelo púšťať do opráv, lebo veď nejaké jedlo sa vždy našlo a keď ich aj vlci napokon nahnali na brigádu, zistili, že je jednoduchšie prácu predstierať. Šomranie na všetko sa stalo ich najobľúbenejšou činnosťou.   Boli aj mnohé, ktoré nevedeli zabudnúť na les a niekedy, keď mali pocit, že sa to k vlkom nedonesie, rozprávali o tom so susedmi v klietkach. Veveričky občas snívali o skutočných lieskovcoch, medvede o včeľom mede i o žihadlách, ktorými zaň platili a srnky zase o čerstvých výhonkoch ihličia. Ovsená kaša alebo sečka zo starého sena (pre mäsožravcov s mäsokostnou múčkou z neďalekej hydinárne) ktorú dostávali každý deň, im niekedy pripadala odporná.  Utešovali sa tým, že ešte stále sú na tom lepšie ako zvieratká z Veľkej zjednotenej ZOO na Východe.  Väčšina z nich však netušila, že zásob pomaly ubúda a vstupné od návštevníkov ledva pokryje náklady na skromné živobytie. Niektorých vlkov, ktorí si situáciu uvedomovali, to trochu znervózňovalo ale aj tak sa s tým nedalo nič urobiť.   Oveľa viac ich začalo znepokojovať, keď sa u východných susedov na miesto veľkého muftího presadil mladý medveď. Tam boli na tom finančne ešte horšie a znalci pomerov hovorili, že dokonca budú musieť ZOO zrušiť. Už dávnejšie museli obmedziť prídely stravy a miesto ovsenej kaše a sečky zvieratká dostávali už len nahnité seno a mäsožravcom doň pridávali slepačí bujón rozmrvený v studenej vode. Mladý medveď urobil tú chybu, že dovolil zvieratkám voľne prechádzať z klietky do klietky, pokiaľ si navzájom neubližovali. Na tento krok sa odhodlal v zúfalej nádeji, že to prinesie viac príjmov zo vstupného a že sa zlepší pracovná morálka. Spôsobilo to však len to, že správy sa teraz šírili oveľa rýchlejšie a stále viacerí hovorili o Slobodnom lese na Západe, o ktorom kolovali chýry ako o krajine oplývajúcej medom a mliekom.   Našim vlkom to robilo na čele hlboké vrásky aj preto, lebo sa medveďov báli, zvlášť v ostatnom období, keď sa usídlili na riaditeľstve po tom, ako prišli svojím bratom, vlkom, pomôcť potlačiť podobné nálady, aké teraz sami začínali šíriť.   Ich obavy sa napokon ukázali ako opodstatnené. Tie reči o voľnej prírode mali akési zvláštne čaro. Oživovali vo zvieratkách hlboko potlačované túžby po ich prirodzenom živote, ktoré, raz prebudené, sa neodbytne drali na povrch. Stačila iskra, a zrazu sa myšlienka slobody rozšírila ako lavína na všetkých. V klietkach všetci svorne skandovali: "To je ono!", keď sa niektorí slobodomyseľní orly a jelene, nevedno ako, napojili na miestny rozhlas a vyzývali vlkov, aby odomkli klietky. Vlci najprv vrčali, cerili zuby, ale keď im orly sľúbili, že ich nechajú slobodne žiť, rozhodli sa spolupracovať. Zvieratká opojené slobodou ďakovali vlkom a rozbehli sa do lesa. Plnými dúškami vdychovali vôňu ihličia a slastne ochutnávali pravé maliny.   Bolo leto a plodov bolo dosť. Nebolo síce jednoduché orientovať sa v lese po toľkých rokoch. Cestičky boli zarastané, staré pelechy už neexistovali. Vždy sa však našli odvážni dobrodruhovia, ktorí sa sebavedome pustili do neznámeho húštia nasledovaní zvedavým a nadšeným húfom. Postupne si každý našiel nejaké teritórium a pridal sa k niektorému stádu a niekedy až slepo nasledoval svojho vodcu. Ten les bol predsa len stále neznámy a, hlavne v noci, hrozivý.   Ako najosvedčenejší vodcovia sa ukázali vlci. Oni jediní sa totiž už predtým mohli slobodne pohybovať po Zoologickej záhrade a mali dobré kontakty s ľuďmi a, prekvapivo, aj s obyvateľmi Západného lesa. Vďaka tomu vlci získali moc aj v novom prostredí a mnohí sa stali na nich závislí. Kým prišla zima, väčšina vlkov už bola slušne zabezpečená. Mnohé zvieratká však zmena ročného obdobia zaskočila. Vo svojich vyhrievaných klietkach to až tak nevnímali. Ešte ťažšie však znášali, že zvieratká zo Západného lesa sú oveľa otužilejšie a viacerým sa to zdalo nespravodlivé. Málokto si uvedomoval, že v tých klietkach sa stali oveľa precitlivevšími. Najhoršie však bolo to, že v lese začalo ubúdať potravy. Na to teda neboli pripravené. Niektoré sovy ich síce už dávnejšie varovali, že to príde, ale väčšina to nebrala vážne. Toto predsa v Zoologickej záhrade nikdy nezažili a už dávno zabudli, ako to bolo predtým, než sa tam nechali zavrieť. Našťastie, zimy už nebývali také tuhé ako kedysi a aj les bol oveľa plodnejší v porovnaní s dávnymi časmi. Komu však škvŕka v hladnom žalúdku a celú noc ho trasie zima, nemá veľkú chuť hľadať súvislosti. Nečudo preto, že mnohí sa nechali zlákať falošnými sľubmi nových vodcov, že zabezpečia dostatok potravy pre všetkých či dokonca, že ak ich budú ostatní poslúchať, tak úplne zrušia zimu. Niektorí ponúkali aj zbytky ovsenej kaše, zo starých čias, ale tú už jedli len tí najhladnejší a najvysilenejší. Všetci si totiž rýchlo si zvykli na pestrú a chutnú stravu. Čerstvé sľuby zaberali lepšie ako stará kaša. A prečo im aj neuveriť, keď v ZOO to fungovalo?   Najväčší rozruch však vznikol vtedy, keď sa rozchýrilo, že niekoľko vlkov a jastrabov sa dostalo k tomu najlepšiemu, čo zostalo zo zásob ZOO a potichu ich rozkradli. Pre všetkých by toho nebolo až tak veľa, ale z týchto pár prefíkancov sa stali rozprávkoví boháči. To bolo naozaj priveľa. Začal byť podozrivý každý, kto mal nejaké zásoby na zimu. Bolo jedno, či dal na radu sov, či bol jednoducho usilovný a skromný, alebo či to nakradol. Najlepšie na tom boli vodcovia, ktorí jedných mámili sladkými rečami, druhých rozoštvávali proti sebe a ktorým ich nasledovníci vždy zohnali dostatok potravy, takže sa mohli dobre zásobiť.  Bola tu aj skupinka trochu obmedzenejších vlkov, ktorí aj v ZOO boli len na podradnejších miestach a stále neboli ochotní priznať si, že život v klietkach bol veľký omyl. Začali nahovárať ostatným, že by predsa len bolo lepšie vrátiť sa späť, bývať vo vykúrených klietkach a každý deň sa najesť. Chudáci, neuvedomovali si, že to už ani teoreticky nie je možné, lebo zásoby sa minuli a vstupné by nestačilo.  Ale na tom už tak veľmi nezáležalo, lebo väčšina aj napriek ťažkostiam cítila, že les je ich prirodzený domov, kam patria, a vnútri živili maličkú nádej, že aj zima sa raz pominie.