Zdanlivo sa táto diskusia točí okolo otázky, či je plod samostatná bytosť, alebo súčasť tela matky. Podľa toho, ako si na túto otázku odpovieme zaradíme sa do príslušného tábora.
Ako je možné, že kedysi úplne jasná otázka dnes vyvoláva také ostré spory?
Myslím, že je to skôr kultúrny ako ideologický problém.
Hoci to mnohým môže znieť hrozivo, až neuveriteľne, ale myslím si, že sme svedkami zániku jednej kultúry. Zhodujú sa na tom mnohí intelektuáli. Nie je to však pokus o akúsi sebaľútosť, či pokus o apokalyptické predpovede, ktoré sú také populárne vždy, keď dochádza k spoločenským turbulenciám.
Ešte pred sto rokmi boli veci jasné a existovala spoločenská zhoda názorov na prakticky všetky vážne problémy. Dnes už každý môže mať svoj názor a otázka potratov je len jedna z mnohých, kde sa rôzne spoločenské skupiny bijú až do krvi.
Zdá sa, že my, kresťania, sme to zbabrali. Nedokázali sme Ježišovo učenie pretaviť do praktického života, či dokonca sme ho zneužili na to, aby sme získali viac moci, majetku či slávy. Urobili sme z kresťanstva nedôveryhodnú ideológiu.
Dnes dokonca ani tí, čo sa hlásia ku kresťanstvu mu už nedôverujú. Dôkazom toho je súčasná situácia s potratovou legislatívou. Ako inak by bolo možné, že v štáte, kde sa viac, než 70% ľudí hlási ku kresťanskej viere parlament bez problémov legalizuje umelý potrat, ktorý úplne popiera jeden zo základných pilierov ich viery, teda že každý človek je Božím stvorením?
Za pár desaťročí sa zmenilo strašne veľa. Hodnoty a princípy o ktorých ešte naši starí rodičia jednoducho nediskutovali dnes uznáva málokto.
Je zmätok, a jediné čomu sa dá veriť je to, čo držíme v ruke, to, čo môžeme zjesť alebo kde budeme bývať. Žijeme pre tu a teraz. Zmyslom nášho bytia sa stalo uspokojovanie vlastných potrieb.
Ťažko sa žije pre nejaký ideál, keď ho väčšina mojich známych neuznáva. Budem riskovať, že život zameriam na niečo, čo neskôr môže ukázať ako prelud? To, čo držím v ruke, auto, v ktorom jazdím, dom, kde bývam, vedomosti, ktoré mám, city, ktoré prežívam tu a teraz to, je jediná istota, ktorú mám. V nič ostatné sa nedá veriť natoľko, aby som tomu venoval svoj jediný život.
Sú tu ešte skupinky ľudí, ktorí sa nechcú vzdať viery, ktorá pre nich znamená všetko ale sú čoraz osamelejší.
Agresivita niektorých protipotratových aktivistov pramení predovšetkým z toho, že cítia ohrozenie vlastnej identity. U niektorých je za tým možno skrytá obava, že hodnoty, ktorým veria nie sú pravdivé.
Ako sa vyrovnať s tým, že všade naokolo sa ľuďom rúcajú ich istoty a máme pochybnosti, či sa nezosypú aj tie naše?
Myslím že kľúčom je dvojaká odvaha. Jednak odvaha riskovať svoj jediný život a pustiť sa za ideálom aj s tým rizikom, že to môže byť fatamorgána. Veď nakoniec, samotná cesta je azda dôležitejšia ako cieľ.
Druhý typ odvahy, ktorú potrebujeme, je odvaha hľadať pravdu a byť pripravený riskovať aj to, že sa naša viera, alebo jej časť ukáže ako pomýlená.
Vyzval nás na to, nie len slovom ale aj svojim príkladom, už pred dvoma tisícročiami práve zakladateľ kresťanstva.
Ak chceme nájsť„svetlo“ musíme, tak ako on na kríži, prijať neistotu. Aj on vo svojom vrcholnom diele, stratil všetko, nie len učeníkov, matku, fyzický život ale aj každú istotu. Mal dokonca taký intenzívny zážitok straty Otca, s ktorým mal dovtedy neustály kontakt, až zvolal „Bože môj prečo si ma opustil? Ak bol niekto niekedy naozaj dezorientovaný, tak to bol práve Ježiš vo chvíli, keď ho opustil Boh. On však napriek tomu ostal na kríži visieť a vytrval v odovzdanosti Bohu až do konca. A to sa nakoniec ukázalo ako výhra.
Ak chceme byť jeho nasledovníkmi, musíme mať odvahu nechať sa pribiť na kríž neistoty a vydržať tam bez toho, že si budeme vytvárať umelé náhrady istoty. Jedine tak nájdeme spôsob ako na novo vyjadriť podstatu kresťanstva tak, aby mala zmysel pre dnešného i budúceho človeka.
