Reportáž spod skalpela.

V pondelok večer som začal mať bolesti brucha a ako sa neskôr ukázalo bol to zápal slepého čreva.

Keďže to nepoľavovalo, v noci som si zavolal záchranku. Prišli dvaja sympatickí mladí zdravotníci., ktorí vôbec nejavili známky nervozity z toho, že som ich nechal niekoľko minút čakať vo vetre pred dverami, kým som hľadal kľúč, ktorý som niekde zapotrošil. Pôsobili na mňa veľmi normálne a ukľudňujúco. Keď som nasadol do sanitky mal som pocit, že som v dobrých rukách a povedal som si, že asi sa to zdravotníctvo naozaj začína zlepšovať.

Tento pocit sa však veľmi rýchlo začal vytrácať, na prijímacom oddelení fakultnej nemocnice na Rastitslavovej ulici v Košiciach. To, s čím som sa tam stretol by som nazval ako cynický, neosobný prístup.

Sestra sa najprv niekoľko minút so záchrannou službou bavila o nejakej pečiatke, vôbec ju nezaujímalo, že tam som aj ja a že mám značné bolesti.

Keď vybavila aj ostatné formality, zavolala konečne lekára. Na úvod sa medzi ním a zdravotníkmi odohral asi takýto dialóg:
Prijímací lekár: „Čo ste ho priviezli práve sem, prečo nie do hornej?“
Zdravotník: „Vy ste medzi ľuďmi najobľúbenejšia nemocnica.“
Prijímací lekár: „My o to vôbec nestojíme, o tot nemáme záujem.“

Zverili by ste auto do opravy v servise, keby prijímací technik odťahovacej službe, čo vás tam priviezla, povedal, že vôbec nestoja o to, či sú obľúbení? Ja som mal zveriť takémuto lekárovi svoje zdravie a možno aj vlastný život.

Keď sa so mnou rozprával tak sedel pri stole otočený chrbtom ku mne. Podobne aj sestra. Vyšetril ma a povedal, že je to zrejme zápal slepého čreva a hneď ma začal strašiť, že ak sa to nebude operovať, hrozí prasknutie, zápal podbrušnice a pod. Povedal som, že v zásade nemám problém s operáciou, ak bude nutná. Potom odišiel a setra mi dala podpísať nejaký papier. Otočil som ho na lícnu stranu aby som si prečítal, čo tam je napísané. Bolo to prehlásenie, že som bol úplne poučený o diagnóze, o zákroku, o možných komplikáciách zákroku a pod. Spýtal som sa teda sestry, aké sú možné komplikácie zákroku. Na čo ona povedala, že musí zavolať lekára. Po niekoľkých minútach veľmi neochotne prišiel a oboril sa na mňa, že čo sa pýtam na také veci a sebavedome vyhlásil, že operáciu slepého čreva operujú bez komplikácií aj na „poslednom valale“ a že ak by mi mal všetko vysvetľovať, trvalo by to hodinu. Zavŕšil to vyhrážkou, že ak nepodpíšem súhlas, zruší moje prijatie a môžem ísť domov. Takéto hrubé zneužívanie núdze pacienta som ešte nezažil. Keďže som ďalej trval na svojom, že chcem vedieť viac, povedal, že nech mi to vysvetlí mladá lekárka na oddelení.
Našťastie bola omnoho prívetivejšia, lebo jej zrejme povedali, že nechcem podpísať súhlas s operáciou, a odpovedala trpezlivo na moje otázky. Za päť minút sme sa dohodli a podpísal som, čo bolo treba.

Čo sa týka informovania pacientov, zrejme súčasťou firemnej kultúry je hovoriť pacientovi čo najmenej. Ani jeden lekár, ani jedna setra sa mi ani raz nepredstavili. Dokonca keď ku mne niekto príde často neviem, či je to sestra, alebo doktorka, či je to ošetrovateľ alebo lekár. Neviem, kto je šéf oddelenia, ani kto je môj ošetrujúci lekár. Keď som sa na to opýtal, povedali mi, že "pani doktorka", stále mi to však nie je jasné, lebo sú tam tri.

Včera, keď mi dávali infúzie, nikto mi nepovedal, čo mi to dávajú a keď som sa opýtal, odpovedali len letkom a vyhýbavo. Dnes ráno tiež prišla (zrejme) setra a hneď mi povedala aby som si vyhrnul rukáv a kým som sa stihol spamätať pichla mi tam injekciu. Až následne na moju otázku, čo mi to vlastne pichla, odpovedala, že je to proti trombóze.

Zo správania personálu mám dojem, že nie sú zvyknutí, že sa pacienti príliš pýtajú a už tobôž, že by sami mali pacientom povedať, čo sa s nimi bude diať, alebo aké sú alternatívy.

Často ani samotný personál nevie, čo sa môže a čo nie. Napríklad keď som sa prebral po operácií z narkózy, (asi) sestra sa ma opýtala, či nepotrebujem ísť na WC predtým, ako mi zavedie infúziu, tak som išiel. O niekoľko hodín som zavolal inú sestru, aby mi odpojila infúziu, že chcem ísť na WC a ona sa ma vyčítavo spýtala, či si neuvedomujem, že som po operácií a či chcem, aby mi praskli stehy.
Dnes ráno som sa pýtal jednej, neviem či lekárky alebo sestry (neskôr som zistil, že to bola asi lekárka), čo sa prišla pozrieť na moju ranu, či mi môžu dať infúziu lebo sa cítim dehydrovaný. Povedali mi totiž predtým, že dva dni nebudem môcť jesť ani piť, tak ona povedala, že už by som mohol aj piť čaj. Samozrejme nikto mi nič nepriniesol. Keď som sa o niekoľko hodín opýtal ďalšej sestry, či môžem niečo piť, tak najprv mi povedala, že asi ešte nie. O chvíľu však prišla a povedala, že môžem. Keď som sa spýtal, že kde môžem nájsť pohár a čaj, tak sa ma najprv s počudovaním opýtala, že či nemám vlastný pohár a potom mi priniesla jeden, s tým, že čaj je v chodbe.

Myslím však, že aj keď sa väčšina pracovníkov na chirurgii správa veľmi neochotne a chaoticky (hoci je tu aj pár svetkých výnimiek) nie sú to zlí ľudia, len majú množstvo zlých návykov a manžment s tým zrejme nič nerobí. Je to ešte stále to staré socialistické zdravotnícvo.

Úplne iný, lepší pocit som mal zo súkromnej záchrannej služby Falck, ktorá ma priviezla do nemocnice. Záchranári boli veľmi trpezliví, prívetiví a ústretoví a v celom reťazci boli jediní, ktorí sa ku mne správali ako k človekovi, ktorému chcú pomôcť. Aspoň taký som mal pocit.

Myslím, že kým zdravotnícke zariadenia, poisťovne a tak, nebudú v súkromných rukách a nebudú súťažiť o pacientov, naše zdravotníctvo sa z marazmu nevyhrabe.