Od malička som vedela, že vždy budem tak trochu iná, že sa nikdy nenaučím bicyklovať, že sa nebudem môcť naučiť lyžovať, že nebudem môcť trebárs tancovať či športovať, no nikdy by ma nenapadlo, že prakticky zo dňa na deň budem musieť prestať aj kráčať. Zatiaľ chodím a som šťastná, že to napriek bolesti dokážem, lebo kým chodím necítim sa byť tak veľmi iná, ako keď som prvýkrát sedela na invalidnom vozíku. Vtedy som si prvýkrát naplno uvedomila, aký je to príšerný pocit, ako som sa začala cítiť viac odkázaná na pomoc iných a ako sa mi zrazu zrútil celý svet.
Absolútne si totiž neviem predstaviť, čo bude a vlastne to radšej ani nechcem vedieť. Už teraz, keď mám francúzske barle sa stretávam s akýmsi odstupom, či súcitnými pohľadmi zdravých ľudí a už to sa mi nesie dosť ťažko, pretože ja som bola od malička bojovníčka a aj napriek chorobe som túžila niečo dokázať. Čo však dokážem, ak ma choroba začne natoľko obmedzovať, že budem nútená sadnúť si na vozík? Neviem...
Viem však, že ma čaká iný život a že sa toho veľmi bojím a nechcem sa vzdať toho, čo som doteraz mala. Mohla som chodiť. Teraz mi však choroba už berie aj to, čo mi dávalo najväčšiu silu isť ďalej a ja zrazu akosi strácam silu a nádej, že budem žiť plnohodnotným životom tak, ako každý iný človek....
