Nevarím, pretože to jednak neviem a ani nechcem vyhodiť našu novú kuchyňu do povetria, takže sa väčšinu času, ktorý trávim doma, spolieham na mamino kuchárske umenie a ak ma okolnosti tlačia k tomu, aby som varila, situáciu zväčša zachraňuje konzerva. Viem, že je hanba, že neviem variť, ale moje pokusy o varenie vždy dopadnú dosť zle a tak nechcem riskovať. Škoda kuchyne, no najmä tých, ktorí by to jedlo konzumovali. Fakt si nechcem otráviť rodinu.
Neviem plávať a pri mojom poslednom pokuse z pred pár dní som zistila, že som schopná sa utopiť snáď aj v lyžičke vody. Riešim to teda rôzne, no to, čo v bazéne predvádzam, má od skutočného plávania na míle ďaleko. Zostáva mi teda dúfať, že môj život nebude nikdy závisieť od toho, či dokážem preplávať jazero.
Mojim úhlavným nepriateľom sú však chodníky, na ktorých bez barlí akosi nedokážem udržať rovnováhu. Z počiatku som bola veľká hrdinka a snažila som sa rovnováhu udržať. Niekedy sa mi to aj podarilo, no častejšie som okúsila tvrdosť betónu. Keď ma gravitácia zrazila na zem už asi po stopäťdesiaty raz, definitívne som to vzdala a chodníky zdolávam už jedine s barlami, alebo ak ich nemám poruke nájdem si pekne krásne inú cestičku. Rovnako to riešim aj v prípade, ak sú niekde schody. Buď to hold zachráni zábradlie, alebo sa schodom oblúkom vyhnem.
Nie je síce jednoduché hľadať za každých okolností nejaké náhradné riešenie, ale väčšinou sa predsa len nejaké nájde. Čo už, keď to (zatiaľ) inak nejde.
V konečnom dôsledku z toho vyplýva, že:
Za a. ) Exkurzie na hrady a zámky kde je plno schodov u mňa nemajú šancu.
Za b.) Plavkyňa zo mňa asi nikdy nebude, no kým sa netopím tak mi to nijako zvlášť nevadí. Za c.) Môj budúci bude zrejme musieť variť, aby ma to mohol naučiť, inak sa obávam, že zomrie od hladu a to by som vážne nechcela.
